Súčasná vládna garnitúra si dôstojným spôsobom pripomenula jubilejné osemdesiate výročie Karpatsko-duklianskej operácie. Sovietske a česko-slovenské vojská týmto spôsobom odštartovali postupné oslobodzovanie budúceho obnoveného Česko-Slovenského štátu spod nacistickej okupácie. Práve 6. októbra 1944 sa obom armádam podarilo preraziť z Poľska po prvýkrát cez Dukliansky priesmyk na územie Slovenska. Veľká vďaka našim najvyšším ústavným činiteľom, že napriek momentálnemu nadstavenému trendu prepisovania dejín a nepriaznivej geopolitickej situácie, našli odvahu dôstojným spôsobom vzdať hold všetkým padlým vojakom. Jedným dychom však treba dodať, že o šesť rokov neskôr 6. októbra 1938 bola v Žiline vyhlásená slovenská autonómia v rámci Česko-Slovenska vtedajšími nemarxistickými politikmi. Toto obdobie však účelovo odignorovali.
Mnohí z vás určite budete so mnou súhlasiť, že aj pri tejto významnej udalosti mali naši vládni politici nájsť viac odvahy pripomenúť si aj udalosť, ktorá po dvadsiatich rokoch konečne naplnila obsah Pittsburskej dohody, ktorú ako vieme vlastnoručne podpísal aj pre nás Slovákov neslávne známy Tomáš G. Masaryk. Viac odvahy a odhodlania mala súčasná koalícia vykonať aj pri nedávnom 160. výročí narodenia otca národa Mons. Andreja Hlinku. Ak sa na tento problém pozriem objektívnym pohľadom musím neblaho skonštatovať, že napriek silnému vnútropolitickému a medzinárodnému tlaku, mala štvrtá vláda Roberta Fica si uctiť aj národno-emancipačný zápas Slovákov počas medzivojnovej Česko-Slovenskej republiky.
Aké pozitíva mohla využiť z diela Andreja Hlinku a jeho HSĽS? Po prvé mala jasne povedať, že Andrej Hlinka bol osobnosťou bojujúcou za národné a politické práva Slovákov, ktoré sa zavŕšili 6. októbra 1938. Tým, že zomrel 16. augusta 1938 sa nielenže nedožil svojho vytúženého celoživotného cieľa, ale ani hrôz druhej svetovej vojny. Spájať jeho osobu s fašizmom je teda v tomto prípade totálna nevzdelanosť a arogancia. Po druhé mala odsúdiť kroky neskoršej slovenskej vlády v oblasti protižidovskej politiky a jedným dychom dodať, že politický program Slovenského národného povstania na princípe rovný s rovným, vychádzal práve zo slovenskej autonómie z roku 1938 a Pittsburskej dohody. Po tretie mala povedať, že národno-emancipačný zápas Slovákov ovplyvnila politika nacistického Nemecka a ktorý sa reorganizoval na antifašistických základoch počas Povstania. Vďaka tomu sa neskôr vyhlásila s veľkým pričinením Alexandra Dubčeka a Gustáva Husáka Slovenská socialistická republika, ktorá spoločne s Českou socialistickou republikou, tvorila od 1. januára 1969 súčasť federalizovanej Československej socialistickej republiky. Vláda Roberta Fica mala ďalej v tomto smere podotknúť, že po Nežnej revolúcii vďaka česko-slovenskej federácii mohla vzniknúť 1. januára 1993 samostatná Slovenská republika ako subjekt medzinárodného práva, ktorá sa žiadnym spôsobom neviaže na prvú Slovenskú republiku, ale na štátotvorný program Slovenského národného povstania.
Ak by spojila tri vyššie uvedené skutočnosti mohla vyzdvihnúť Karpatsko-dukliansku operáciu aj v tomto smere. Ak by sa jej podarilo naplniť pôvodné ciele je viac ako pravdepodobné, že by Slovenské národné povstanie bolo nielen úspešné z vojenského, ale aj politického hľadiska. Vtedajší exilový prezident Edvard Beneš by musel ešte viac ustúpiť zo svojich pôvodných pozícií a dať Slovákom ešte väčšie kompetencie v budúcej obnovenej Česko-Slovenskej republike.
Autor: Matej Mindár
