17. júl 1992 navždy ostane pevnou súčasťou moderných slovenských dejín. Demokraticky zvolená politická reprezentácia vyjadrila vôľu vytvoriť vlastnú slovenskú štátnosť. Štátnosť, za ktorú horlivo bojovala už od druhej polovice devätnásteho storočia štúrovská generácia, sa 1. januára 1993 stala skutočnosťou. Prijatie Deklarácie SNR o zvrchovanosti Slovenskej republiky bolo výsledkom politických zápasov o znovuobnovenie slovenskej samostatnosti od roku 1945. Prvá Slovenská republika (1939-1945) vznikla z vôle hitlerovského Nemecka, ktorej budúcnosť závisela od jeho víťazstva v druhej svetovej vojne. Preto aj tvorcovia súčasnej demokratickej slovenskej štátnosti nemohli v roku 1992 vychádzať z jej základov. Namiesto toho zvolili prirodzené právo slovenského národa na sebaurčenie tak, ako to zakotvujú aj všetky medzinárodné dohody a zmluvy o práve národov na sebaurčenie. Týmto spôsobom sa prihlásili k demokratickému smerovaniu tvoriacej sa slovenskej štátnosti, ktorá nemá žiadne väzby na politický a ideologický režim prvej Slovenskej republiky. Do sveta tak vyslali jasný signál, že slovenský národ uznáva výsledky druhej svetovej vojny odmietajúce fašizmus a národný socializmus.
Prijatie Deklarácie SNR o zvrchovanosti Slovenskej republiky odmietli podporiť maďarské strany a KDH. V prípade slovenských Maďarov to malo svoju logiku. Ako početná národnostná menšina na Slovensku dodnes ťažko znáša výsledky prvej svetovej vojny, ktoré potvrdila aj Trianonská zmluva. Odmietavé hlasovanie KDH je dodnes ťažko pochopiteľné. Jedna vec je postoj vtedajšieho predsedu Jána Čarnogurského, ktorý nepovažoval vyhlásenie Slovenskej republiky za dobre načasované. Aj keď s ním nemusíme súhlasiť, jeho argumenty sú oveľa viac presvedčivejšie ako pseudo-bludárske vysvetlenia Františka Mikloška. Dajme však tieto veci nateraz bokom.
Vyhlásenie slovenskej zvrchovanosti a neskoršie vytvorenie samostatnej Slovenskej republiky ako subjektu medzinárodného práva, je pre nás Slovákov úspešným príbehom. Áno boli aj obdobia, na ktoré mnohí z nás neradi spomínajú. Osemročné vládnutie služobníka zahraničných záujmov Mikuláša Dzurindu a chaotické a nekompetentné vládnutie matovičovsko-hegerovskej koalície, naštrbilo postavenie a Slovenska doma a zahraničí. Ako štát sme lacným predajom strategických energetických podnikov stratili časť ekonomickej a politickej suverenity. Odovzdaním stíhačiek MIG-29 a protivzdušnej obrany do vojny zmietajúcej Ukrajiny bez akejkoľvek náhrady zase Slovensko stratilo podstatnú časť svojej medzinárodnej a vojenskej suverenity. Takisto prijatie Lisabonskej zmluvy dalo Európskej únii väčšie právomocí nad jej členskými štátmi.
Súčasný politický zápas sa bude viesť o udržanie posledných zvyškov slovenskej suverenity a o návrat dôležitých kompetencií späť do rúk národných štátov Únie. Buďme však napriek tomu hrdí na svoj štát. Napriek oslabenej suverenite je stále Slovenská republika subjektom medzinárodného práva, ktorý dokáže mať dôstojné postavanie v kľúčových medzinárodných organizáciách. Podmienkou však je vláda, pre ktorú sú národno-štátne záujmy Slovenskej republiky vždy na prvom mieste. Nech je tento pamätný deň pre nás všetkých mementom, že pokiaľ si ako národ zvolíme ľudí, ktorí nemajú pozitívny vzťah k Slovensku a Slovákom, naša suverenita bude stále okliešťovaná. Odkaz Deklarácie musíme pripomínať najmä mladej generácii, aby bola hrdá na svoj štát a bola schopná ho v ťažkej medzinárodnej situácii zachovať pre ďalšie pokolenia. Držme si v tomto všetci palce.
Autor: Matej Mindár
