Včerajšie tridsiate piate výročie Nežnej revolúcie bolo oslavou návratu demokracie a politickej plurality v bývalom Česko-Slovensku. Jej odkaz je ale v tomto smere mierne skreslený a neúplný. Spolu s obnovou politických a občianskych práv, sa v nových podmienkach demokratického režimu začali otvárať aj otázky dobudovania slovenskej zvrchovanosti, ktorá bola v čase tvrdej normalizácie tvrdo potláčaná. Federalizácia česko-slovenskej štátnosti ostala jediným zachovalým výdobytkom Pražskej jari, ktorý nezastavila ani invázia vojsk Varšavskej zmluvy 21. augusta 1968. Česko-Slovensko sa síce od 1. januára 1969 stalo federatívnom štátom, neskoršia normalizácia však odstránila dôležité kompetencie oboch republík v prospech federálnej vlády, ktorá vykonávala politické rozhodnutia Ústredného výboru KSČ. Toľko na úvod.
Po Novembri 1989 sa národne uvedomelá časť slovenskej politickej reprezentácie preto logicky rozhodla zrovnoprávniť postavenie Slovenska vo federácii. Táto základná demokratická požiadavka však nenašla pochopenie u väčšiny českej politickej a laickej verejnosti. V ich ponímaní bolo Česko-Slovensko českým štátom rozšírením o slovenské územie. Po páde komunistickej totality chceli nadviazať na masarykovsko-benešovskú tradíciu medzivojnovej republiky, čo drvivá väčšina slovenskej spoločnosti tvrdo odmietala. Tieto rozdielne pohľady na budúce štátoprávne usporiadanie neumožňovali zachovanie Česko-Slovenska.
Počas prvého volebného obdobia (1990-1992) demokraticky zvolená politická reprezentácia na republikovej a federálnej úrovni z vyššie uvedených dôvodov nedokázala prijať prijateľný konsenzus o dlhodobom zachovaní Česko-Slovenska. Výsledky druhých slobodných volieb v júni 1992 iba potvrdili diametrálne odlišné podhľady na štátoprávne usporiadanie. Víťazi volieb Vladimír Mečiar a Václav Klaus vykonali iba to, čo nedokázali ich predchodcovia. Vďaka ich politickej odvahe prijali jediné správne rozhodnutie, ktoré bolo pre zachovanie pokoja nevyhnutné.
Ústavná a mierová cesta zániku Českej a Slovenskej Federatívnej Republika začala 17. júla 1992 prijatím Deklarácie SNR o zvrchovanosti SR. Po tomto prihlásení sa k samostatnej slovenskej štátnosti odobrili 1. septembra 1992 demokraticky zvolení poslanci Slovenskej národnej rady ústavnou väčšinou Ústavu SR. Pre medzinárodné uznanie budúcej samostatnej Slovenskej republiky bolo nutné prijať na federálnej úrovni ústavný zánik federácie. Spolu s ústavným zákonom o delení federálneho majetku (13. november 1992) sa prijal 25. novembra 1992 aj ústavný zákon o zániku Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky. Jeho najdôležitejšou súčasťou bola zmienka o tom, uplynutím 31. decembra 1992 zaniká Česká a Slovenská Federatívna Republika a jej nástupníckymi štátmi sú Česká republika a Slovenská republika.
November 1989 by sme ako spoločnosť mali vnímať aj ako využitú príležitosť zavŕšenia národno-emancipačného zápasu Slovákov o vlastnú štátnosť, ktorý v druhej polovici devätnásteho storočia započali štúrovci. Tento fakt účelovo zamlčiava časť bývalých vplyvných členov VPN, ktorí sa dodnes nezmierili so vznikom samostatnej Slovenskej republiky ako subjektu medzinárodného práva. Ak by v tom čase prevážili ich názory, boli by sme dodnes súčasťou Česko-Slovenska, v ktorom by mala hlavný politický vplyv centrálna pražská vláda. Našťastie zvíťazil zdravý rozum a národ pochopil, že iba samostatná Slovenská republika mohla v nových demokratických podmienkach zabezpečiť Slovákom ďalší spoločensko-politický rozvoj.
Autor: Matej Mindár
Foto: TASR
