Kam sa posunulo Slovensko po roku vládnutia štvrtej vlády Roberta Fica sa pokúsime zhodnotiť v nasledujúcich riadkoch. Predtým ako sa pustíme do tohto bilancovania je nutné pripomenúť jeden nepríjemný fakt. Objektívne a triezvouvažujúci čitatelia zaiste budú súhlasiť so skutočnosťou, že jej konkrétni ministri na čele s premiérom Robertom Ficom, mohli zo svojich pozícií vykonať iba to, čo im dovolili domáce a zahraničné okolnosti.
Spolu s parlamentnou matematikou hovoriacou o tesnej väčšine troch koaličných strán Smeru-SSD, Hlasu-SD a SNS, v jej neprospech hrá aj pomerne silná politická a hodnotová rôznorodosť jej jednotlivých členov. Obmedzená suverenita Slovenskej republiky najmä v rámci Európskej únie nedovoľuje vláde efektívne manévrovať napríklad vo vzťahu k rusko-ukrajinskému vojenskému konfliktu, energetickej bezpečnosti Slovenska a ekonomickým sankciám voči Ruskej federácii.
Vo vojenskej a bezpečnostnej oblasti súčasná vláda zdedila po svojich prechodoch typu Jaroslava Naďa a Ivana Korčoka nefunkčnú protivzdušnú obranyschopnosť Slovenskej republiky a jej závislosť na okolitých štátoch v oblasti ochrany vzdušného priestoru nadzvukovým letectvom. Nad rámec NATO sme ako štát za nevýhodných podmienok prijali Dohodu o spolupráci v oblasti obrany medzi vládou Slovenskej republiky a vládou Spojených štátov amerických (DCA). Napriek tomu, že najmä súčasný premiér Robert Fico ešte ako opozičný politik sľuboval jej revíziu, nemá objektívne žiadne silné páky ako dotlačiť americkú stranu k férovým rokovaniam. Toľko k zahraničnej politike.
Na domácej politickej scéne limituje štvrtú vládu Roberta Fica radikálnym spôsobom zlepšiť životnú úroveň občanov Slovenskej republiky dedičstvo Matovičovho a Hegerovho vládnutia. Zdevastované verejné financie priviedli Slovensko na grécku cestu. Keďže sme sa počas vlád Mikuláša Dzurindu ako štát vzdali drvivej časti našej ekonomickej suverenity odovzdaním, pardon predajom strategických ziskových energetických štátnych podnikov zahraničným štátnym spoločnostiam a súkromným finančným žralokom, okrem daní a odvodov nemá takmer žiadne iné reálne príjmy. Preto, aby sme sa ako spoločnosť vyhli štátnemu bankrotu, musel Robert Fico prísť s nepopulárnymi opatreniami, ktoré kritizuje súčasná pokrytecká opozícia. A čo je najhoršie jej časť nesie priamu politickú zodpovednosť za súčasný stav verejných financií.
Spôsobom jej vlastným deň čo deň prenáša svoj podiel viny na vládnych politikov. Bohužiaľ jej nekritickí podporovateľa už zabudli na to ako sa počas vlád OĽaNO pod rúškom pandémie Covidu-19 míňali nemalé finančné prostriedky napríklad na neslávne známe celoplošné testovania, mobilné odberové miesta alebo na neefektívne nákupy covidových testov, zdravotníckych pomôcok a vakcín. Cestu k istému štátnemu bankrotu zaklincoval osobnou iniciatívou nikto iný ako vtedajší minister financií Igor Matovič, aby prostredníctvom raketového medziročného nárastu daňového bonusu na dieťa ulahodil svojmu zbytku politicky dezorientovaných voličov OĽaNO, Kresťanskej únie a Za ľudí, ako aj voličom KDH, ktorých chcel získať na svoju stranu. Ako kresťania sa nechali doslova opiť mokrým rožkom. Táto skupina dodnes nevie vystáť dnešný spôsob konsolidácie verejných financií. Nevedia a nechcú dodnes pochopiť, že doslova naleteli falošnému prorokovi. Ako mnohí politicky zorientovaní občania veľmi dobre vieme, že vtedajšie populistické navýšenie daňového bonusu zaplatili v tom čase ťažko skúšané samosprávy a v neposlednom rade všetci občania tohto štátu.
Vo vzťahu k dnešnému stavu slovenského zdravotníctva môžeme povedať iba to, čo bolo už povedané v predchádzajúcom poslednom komentári. Ak by chcela súčasná vláda radikálne vyriešiť jeho dlhodobé problémy, musela by pristúpiť na radikálne opatrenia, proti ktorým sa stavia najmä podnikateľský sektor pôsobiaci v zdravotníctve. Jeho vplyv je silný naprieč politickým spektrom.
Výsledky ročného vládnutia pre vyššie uvedené skutočnosti nie sú pre mňa osobne žiadnym prekvapením. No na druhej strane v niektorých prípadoch mohla napriek tomu vláda ako celok nájsť väčšiu odvahu a postaviť sa za práva bežných občanov. Jednou z takýchto oblastí je zdravotníctvo, v ktorom mohla nadstaviť jasné pravidlá pre súkromný sektor v tom zmysle, že zdravotná starostlivosť nie je tovar, ale základné ľudské právo a dôstojnosť každého človeka bez ohľadu na jeho sociálno-ekonomické postavenie. Z celkového hľadiska je stále lepšou alternatívou voči tomu čo dnes ponúka Progresívne Slovensko alebo bývalé OĽaNO.
Autor: Matej Mindár
Foto: Internet, HN
