Blížiace sa oslavy osemdesiateho výročia vypuknutia Slovenského národného povstania majú pripomenúť protifašistický zápas Slovákov v rozhodujúcich okamihoch druhej svetovej vojny. Napriek celospoločenskému konsenzu je táto časť našej modernej histórie stále spochybňovaná malou skupinkou ľudí, podľa ktorých sme ako národ povstali proti vlastnému štátu. Kvôli tomu sú časťou spoločnosti považovaní za fašistov. Bude to možno z mojej strany znieť trochu kontroverzne ak poviem, že drvivá väčšina kritikov Povstania až na pár výnimiek, nemá nič spoločné s fašizmom. V ich vnútornom svete je prvá Slovenská republika vyslobodením spod českého útlaku počas prvej Česko-Slovenskej republiky v rokoch 1918 až 1938. Vtedajšiu politiku Hlinkovej Slovenskej ľudovej strany hodnotia ako zápas Slovákov o autonómiu, ktorého výsledkom na základe Mníchovskej dohody zo septembra 1938 a nastupujúcej nemeckej hegemónie v strenej Európe, bolo neskoršie „nanútené“ vyhlásenie Slovenského štátu 14. marca 1939 (od 31. júla 1939 Slovenská republika).
Na základe osobných skúseností viem, že títo ľudia striktne oddeľujú štátnosť a režim. Veľmi dobre si uvedomujú, že vtedajší režim pod vedením Hlinkovej Slovenskej ľudovej strany niesol v sebe totalitné praktiky prevzaté z Nemecka a Talianska. Objektívne treba povedať iný ani nemohol byť vzhľadom k totálnej naviazanosti prvej Slovenskej republiky na hitlerovské Nemecko, čo malo za následok zavedenie neslávne známej protižidovskej politiky a neskoršie deportácie tisícky slovenský Židov do koncentračných táborov. Toto je nespochybniteľný fakt.
Napriek vyššie uvedeným skutočnostiam si títo ľudia dodnes myslia, že slovenská samostatnosť sa po skončení druhej svetovej vojny dala zachrániť napríklad nahradením totalitného režimu za demokratický. Nižšie sa pokúsim vysvetliť prečo to nebolo možné. Vtedajší slovenský protifašistický odboj si veľmi uvedomoval, že v prípade víťazstva protihitlerovskej koalície, bude obnovená Česko-Slovenská republika. Česko-slovenská exilová vláda pod vedením Edvarda Beneša si na medzinárodnom poli vyboxovala anuláciu Mníchovskej dohody. V praxi to znamenalo uznanie predmníchovských hraníc Česko-Slovenska. Obnovené Česko-Slovensko stratilo iba Podkarpatskú Rus. Na úkor Maďarska získalo naopak obce Rusovce, Čuňovo a Jarovce, ktoré sú dnes súčasťou Bratislavy.
Predstavitelia odboja aj vďaka vyhláseniu slovenskej autonómie 6. októbra 1938, za ktorú najviac bojovala Hlinkova Slovenská ľudová strana, si u česko-slovenskej exilovej vlády vydobyli odmietnutie medzivojnovej koncepcie čechoslovakizmu a obnovenie povojnového Česko-Slovenska na princípe „rovný s rovným“. Aj keď neskoršie pražské dohody a socialistická ústava z roku 1960 oklieštili slovenskú samosprávu na minimum, politický program Slovenského národného povstania umožnil neskoršie vytvoriť samostatnú a demokratickú Slovenskú republiku ako subjekt medzinárodného práva 1. januára 1993. V porovnaní s rokom 1939 sme sa slobodne a za priaznivej medzinárodnej situácie rozhodli ísť vlastnou cestou.
Čo by sa stalo ak by sme ako národ nepovstali a nepripojili by sme sa k protihitlerovskej koalícii? Odpoveď je veľmi jednoduchá. Česko-Slovensko by bolo tak či tak obnovené. Ako Slováci by sme však nemali v novom štáte žiadne postavenie. Slovenské politické orgány ako Slovenská národná rada a Zbor povereníkov, ktoré počas Slovenského národného povstania vznikli, by určite neexistovali. Nastúpila by opätovná a ešte tvrdia verzia čechoslovakizmu. Edvard Beneš s požehnaním víťazných mocností by mal voľnú ruku aj na zavedenie tvrdých represií na slovenskom území. Pod akousi vojenskou diktatúrou by nielen nariadil stanné právo, ale aj tvrdú cenzúru tlače a potlačenie akýchkoľvek slovenských nálad za zrovnoprávnenie slovenského národa s českým národom. Je to však fikcia. Ale v prípade absencie Povstania by bola celkom reálna. Slovenská republika by nikdy nevznikla 1. januára 1993, pretože by neexitovali na jej vytvorenie politické a inštitucionálne predpoklady.
Kvôli týmto historickým faktom je Slovenské národné povstanie jedným za najdôležitejších okamihov moderných slovenských dejín. Áno nie všetko prebehlo ideálne. Okrem Nemcov a gardistov mnohé vojnové zločiny vykonali aj samotní partizáni. Na oboch stranách konfliktu sa namiesto ľudskosti a morálky objavovala chuť zabíjať najmä nevinných civilistov. V politickej rovine však Povstanie prinieslo možnosť vymanenia sa slovenského národa z područia nacistického Nemecka. Vďaka tomu sa zaradili medzi víťazné národy druhej svetovej vojny. Na toto nesmieme ako národ nikdy zabudnúť.
Autor: Matej Mindár
Foto: internet, Ján Sláma
