Od vzniku samostatnej republiky nebola slovenská politická scéna schopná vyprodukovať takmer žiadnych politikov s dlhodobou víziou. Vladimír Mečiar a Robert Fico mali síce predstavu o sociálno-ekonomickom rozvoji Slovenska, chýbala však dohoda naprieč politickým spektrom na úrovni Národnej rady SR. Vlády, ktoré nastúpili po nich, mali úplne iné predstavy ako nasmerovať náš štát bližšie k vyspelej západnej Európe. Objektívne treba povedať, že vlády Mikuláša Dzurindu, Ivety Radičovej, Igora Matoviča, Eduarda Hegera a Ľudovíta Ódora, z čisto politických a osobných dôvodov nenadväzovali na mnohé, vo väčšine prípadov správne kroky a rozhodnutia vlád Smeru-SSD a HZDS. Pre ich ješitnosť sme napríklad ako štát dodnes nedokázali postaviť plnohodnotné diaľničné spojenie medzi Bratislavou a Košicami.
Tretej vláde Vladimíra Mečiara sa do roku 1998 podarilo postaviť úsek diaľnice D1medzi Piešťanmi a Púchovom. Ak by nastupujúca vláda Mikuláša Dzurindu pokračovala v tomto rozbehnutom procese, hlavné mesto by bolo s metropolou východu už dávno prepojené súvislou diaľničnou komunikáciou. Okrem toho by sme mali aj plnohodnotne postavený celý úsek kysuckej diaľnice D3 v smere od Žiliny až po poľské hranice. Diaľničná sieť na Slovensku mohla dnes vyzerať úplne inak. Mohli sme mať vybudovaných niekoľkonásobne viac kilometrov diaľnic a rýchlostných ciest. Bohužiaľ politika a osobné ambície zvíťazili nad zdravým rozumom. Najviac pre toto politické rozhodnutie trpia občania dotknutých oblastí s najväčšou intenzitou dopravy, ako aj celá slovenská ekonomika. Do regiónov s vybudovanou diaľničnou sieťou prichádza najviac investícií.
Ďalšou oblasťou, v ktorej dodnes nie je úplná zhoda naprieč politickým spektrom, je oblasť školstva, vedy, výskumu a vývoja. Príchodom každého nového ministra školstva, sa automaticky menila aj jej rozvojová stratégia. V tomto smere tak nachádzame odpoveď na hlavné príčiny stagnácie nášho vzdelávacieho systému. Nečudujme sa preto, že naši žiaci nie sú prípravní na aktuálne potreby trhu práce a výzvy, ktoré prináša dnešný globalizovaný svet. Politická zhoda je v tomto smere viac ako žiadúca.
Budúcnosť slovenskej ekonomiky nie je v priemysle s nižšou pridanou hodnotou. Ak chceme ako štát ekonomicky prežiť a zároveň zvýšiť jeho životnú úroveň, musíme sa preorientovať na poznatkovú ekonomiku so špičkovým vedecko-odborným výskumom. Bez uceleného štátneho vzdelávacieho systému, ktorý budú akceptovať všetky vlády bez ohľadu na politické preferencie, to ale nebude možné.
Úlohou súčasných koaličných a opozičných politikov je preto konečne nájsť na parlamentnej úrovni zhodu v oblastiach, ktoré nebudú môcť žiadne nadchádzajúce vlády účelovo politicky meniť. Ak by sa prijal ústavný zákon definujúci takzvanú štátnu doktrínu, respektíve princípy koncepčného riadenia, stability a plánovania rozvoja suverénneho štátu, budeme mať ako štát nádej na oveľa lepšiu budúcnosť. Okrem kvalitného školstva, vedy a výskumu, je nutné zabezpečiť aj zvýšenie potravinovej sebestačnosti Slovenska na oveľa vyššiu úroveň. Iba týmto spôsobom sa môže naša republika dobehnúť vyspelé západné štáty. Ako vzor nám môže poslúžiť nielen Fínsko, ale aj všetky ostatné štáty, ktoré sa dostali z pasce nízkych a stredných príjmov.
Autor: Matej Mindár
Foto: Internet
