Dnes je to práve 110 rokov, kedy slovenský vysťahovalec Štefan Banič osobne vyskúšal padák pred zástupcami Patentového úradu letectva USA. 3.6.1914 zoskočil vo Washingtone zo strechy 15-poschodovej budovy. Potom nasledovali ďalšie zoskoky aj z lietadla a zrodil sa slovenský vynálezca.
Štefan Banič sa narodil 23. novembra 1870 v Neštichu, čo je dnes už súčasť obce Smolenice v okrese Trnava. Živil sa rôznymi prácami, medzi inými pracoval aj ako murár aj na stavbe Smolenického zámku, ale doba bola ťažká a práce málo. V roku 1907 sa preto rozhodol, že ako mnohí iní Slováci vyskúša šťastie v USA. Najprv pracoval ako zametač, potom v prístave a napokon v bani.
Bola to zároveň doba, keď sa s lietaním len začínalo a často dochádzalo k tragickým haváriám. Jednej takejto udalosti bol Štefan Banič v roku 1912 svedkom. Začal premýšľať, ako by sa dali piloti pri poruche lietadla zachrániť. To znamenalo začiatok vývoja zariadenia – padáka schopného bezpečne priviesť pilota na zem v prípade havárie. Napriek tomu, že mu chýbalo formálne dizajnérske školenie, začal pripravovať svoje plány a do štyroch mesiacov úspešne postavil prototyp padáka s využitím svojich schopností. Predložil ho na posúdenie vedeniu amerického letectva. Spočiatku sa na prototyp pozerali skepticky, ale navrhli, aby padák sám na sebe otestoval. Vynálezca bez váhania súhlasil.
V tej dobe to nebolo nič nezvyčajné. Už niekoľko rokov sa podobnými spôsobmi snažili presadiť svoje vynálezy rôzni nadšenci, žiaľ, niekedy aj s tragickými následkami. Príkladom bol francúzsky krajčír rakúskeho pôvodu Franz Reichelt. Aj ten chcel zostrojiť padák, pričom šlo o padák kabátového typu, ktorý si človek obliekol na seba a mal vzlietnuť ako taký netopierí muž, Batman. V roku 1912 sa rozhodol, že svoj vynález predvedie skokom z Eiffelovej veže. A keďže úrady mu to nechceli povoliť, nahovoril im, že test vykoná s figurínami. Povolenie dostal. V osudný deň zvolal pre zaznamenanie svojho úspechu všetky dostupné médiá. Keď konečne prišiel ráno k veži, hrdo médiám ohlásil, že s padákom nebude skákať žiadna figurína, ale on sám. Reichelta presviedčali až do posledného okamihu, no nikomu sa nepodarilo odhovoriť ho od zámeru uskutočniť skok naživo. Keď mu navrhli zabezpečiť ho aspoň bezpečnostným lanom, len odvetil: „Chcem vyskúšať experiment sám a bez podvodov, pretože chcem preukázať hodnotu môjho vynálezu.“ Za bleskov fotoaparátov a pripravených kamier na veži aj pod ňou Franz vystupoval nahor mávajúc zhromaždeným ľuďom: „Čoskoro sa uvidíme!“, čo bol sľub, ktorý sa mal naplniť za každých okolností. Po dosiahnutí prvej plošiny vo výške 57 metrov sa Franz nachádzal na mieste svojho výskoku. Hoci sa na Eiffelovke nachádzajú aj dve vyššie plošiny (115 m a 276 m), táto výška sa mu zdala dostatočná. Upravil si výstroj, prstom zistil smer vetra a vystúpil na zábradlie. Zdalo sa, že chvíľu váha, no po necelej minútke konečne vyskočil a rýchlosťou vyše 180 km/h za rútil k zemi. Padák sa neotvoril.
To však, našťastie, nebol prípad Štefana Baniča. Jeho padák nebol kabátového typu, ale zostrojený bol na princípe dáždnika, ktorý sa otváral sústavou niekoľkých pružín. Padák mal vyriešený problém tzv. plávania vo vzduchu a upevňoval sa pomocou popruhov na telo letca v hrudnej časti pod ramenami. Keď teda Banič pred zrakmi mnohých zvedavcov zoskočil z mrakodrapu, úplne bezpečne vzlietol, potom pristál na zemi a noviny tak mohli hlásiť: „Stephan Banicz úspešne predviedol svoj prístroj na záchranu letcov…“
Baničov vynález bol ocenený. 25. augusta 1914 vydal Americký patentový úrad vo Washingtone patent na Baničov padák pod číslom 1 108 484, čím sa stal prvým padákom oficiálne potvrdeným úradmi v USA, a Štefan Banič sa stal čestným členom letectva USA. Originál patentu sa dnes nachádza v jeho múzeu v Smoleniciach.
Iróniou osudu však Štefan Banič na svojom vynáleze vôbec nezbohatol. Padák sa síce začal vyrábať pre potreby amerického letectva, lenže 1. svetová vojna skončila už o menej ako tri mesiace po začatí výroby. Tým sa skončila aj produkcia Baničovho padáka a keďže sa začali skúšať aj iné typy, časom sa presadil iný typ padáku, ktorý poznáme dnes.
Štefan Banič sa z Ameriky do rodných Smoleníc vrátil v roku 1921 rovnako chudobný, ako keď odchádzal. S odstupom času však môžeme konštatovať, že jeho vynález do veľkej miery ovplyvnil využitie padákov v letectve a to nielen na vojenský, ale aj športový a rekreačný účel.
Marek Kurta
