(Rozhovor) Ludomir Molitoris: Uznanie Goralov za národnostnú menšinu bola chyba

Je nesporné, že štvrtá vláda Roberta Fica oproti predchádzajúcej koalícii presadzuje národno-štátne záujmy Slovenskej republiky. So svojim pronárodným programom tiež chráni národnú a kultúrnu identitu Slovákov. Na poslednom výjazdovom zasadnutí v Červenom Kláštore 29. januára 2025 uznala etnografickú skupinu slovenských Goralov, ktorí sa v drvivej  väčšine považujú za súčasť slovenského národa, za národnostnú menšinu. Napriek tomu, že táto skupina obyvateľstva je plne lojálna Slovenskej republike, poľská strana toto nedávne vládne rozhodnutie môže časom zneužiť vo svoj prospech. O názor sme preto požiadali generálneho tajomníka Spolku Slovákov v Poľsku Ludomira Molitorisa, ktorý zastupuje slovenskú komunitu v Poľsku obývajúcu severné časti Oravy a Spiša, ktoré sa po roku 1920 stali súčasťou Poľského štátu. Ako ste osobne prijali toto nedávne vládne rozhodnutie? Prijal som to s veľkým údivom, lebo o takomto národe som ešte nepočul. Nepíše sa o ňom v žiadnej odbornej, ba ani beletristickej literatúre, ak samozrejme pominieme pokusy nacistického Nemecka o vytvorenie čistej goralskej rasy tzv. Goralenvolku. Slovo goral totiž pochádza od slova hora a v minulosti ním boli nazývaní tí, čo bývali na horách. V žiadnom prípade neoznačovalo príslušníkov nijakého národa. Jedným z argumentov bol názor, že Gorali spoločne s Valachmi osídľovali územie Slovenska v stredoveku. Ste rovnakého názoru? Táto konštatácia je značne mylná. Valašská kolonizácia totiž dorazila na územie severného Spiša, Oravy a Kysúc nie v stredoveku, ale v druhej polovici 16. a začiatkom 17. storočia a spočívala buď v doosídľovaní starších dedín, ktoré vznikli na nemeckom práve alebo v zakladaní nových dedín na tzv. valašskom práve. Išlo o pastierske obyvateľstvo, ktoré sa pohlo niekde z oblastí rumunskej „Valahie“, teda územia medzi Transylvanskými  Alpami na severe a riekou Dunaj, kde sa pochopiteľne nerozpráva prechodným slovensko-poľským dialektom, a pohybujúc sa oblúkom Karpát pohlcovalo rôzne domáce etniká, vrátane nespokojného roľníckeho obyvateľstva na Slovensku, ktoré v nádeji, že pri osídľovaní sa v novom prostredí získa výhody, napríklad oslobodenie od daní na 10-15 rokov. Osídlenci hľadali lepšie pasienky a pohybovali sa väčšinou v horskom prostredí, kde sa ich zemepáni usilovali za výhodných podmienok usadiť. Išlo o široký konglomerát kultúr, ktoré zmiešaním sa v rôznych oblastiach utvárali rôzne špecifické jazykové a kultúrne vzorce. Táto skutočnosť bola nakoniec zaznamenaná aj v jazyku, keď postupom času došlo k zmene pôvodne etnického označenia „Valach“ na označenie pastiera oviec a slovo „valach“ dostalo význam pomenovania horského obyvateľstva, zaoberajúceho sa  pastierstvom a chovom valaského dobytka, najmä v hornatých krajoch. Podľa poľskej vedkyne Zofie Holub Pacewiczowej valašské migrácie niesli zo sebou aj veľa prvkov slovenskej materiálnej kultúry, a mnohé z nich, ktoré výskum považuje, že sú valašského pôvodu, boli prevzaté nie priamo od Valachov, ale sprostredkovane, prostredníctvom slovenských pastierov – nie z východu, ale z juhu, spoza Tatier. Predmetné osídlenie dorazilo na územie Slovenska v značne zmennej podobe, bolo majorizované zástupcami iných etník, čo v horských oblastiach severného Spiša, Oravy a Kysúc, na poľsko-slovenskom kultúrnom pomedzí, spôsobilo vznik špecifickej kultúry, a taktiež prechodných poľsko-slovenských dialektov, ktoré boli až v roku 1923 Václavom Vážnym v štúdii Slovenské nárečia v Orave pomenované goralskými nárečiami. Tento termín sa v slovenskej dialektológii nakoniec natrvalo ujal. Ak by sme sa mali zamerať na presnú terminológiu, aký je skutočný a nespochybniteľný pôvod Goralov? Goral – horal je obyvateľ hôr – nič viac. To nie je etnicita, ale miesto, kde v horskej oblasti žije človek. Predmetné pomenovanie  – možno tak povedať – sa týka výhradne obyvateľov kopcovitého územia. V závislosti od jazykovej oblasti sa toto pomenovanie modifikovalo ako horal, vrchár, a niekedy i lazník, či kopaničiar. V žiadnom prípade neoznačovalo príslušníkov akéhokoľvek národa. Horali žijú v Pyrenejach, Andách, Alpách, či Kaukaze. Všetci vymenovaní obyvatelia týchto horstiev majú však svoju národnosť, ku ktorej sa hlásia, a nie je to jednotná goralská národnosť. V Poľsku sa predstavitelia goralských spolkov okamžite ohradili proti tomu, že sú nejakým iným národom a vyhlásili, že sú, boli a budú hrdými Poliakmi. Ďalšia vec je, že tu silnejú hlasy, že aj všetci tí, čo sa hlásia ku goralom na Slovensku sú vlastne Poliaci, ktorým si to neuvedomujú a existuje dokonca viacero spolkov, ktoré majú ich uvedomovanie v náplni činnosti. Aktívne sa problému venujú aj na akademickej pôde a naposledy minulý rok vyšla publikácia s názvom Už dvesto rokov týmto ľuďom nikto nepovedal, že sú Poliakmi. Naozaj nedokážem pochopiť, ako mohlo Slovensko v tejto situácii vyhlásiť, že títo obyvatelia pohraničia vlastne Slovákmi nie sú… Je tiež pravdou, že Slováci z časti Oravy a Spiša, ktoré patria k Poľsku, majú goralsky pôvod. Vždy ste sa identifikovali so slovenským národom? Slováci žijúci na k Poľsku pripojených územiach sa vždy hlásili k slovenskej národnosti, a keďže máme aj silnú lokálnu príslušnosť, hovoríme o sebe aj ako o Spišiakoch a Oravcoch, ale určite by nikoho nenapadlo vyhlásiť spišskú či oravskú národnosť. Od goralov sa dištancujeme, aj kvôli vyššie uvedeným skutočnostiam. Gorali sú tí, ktorí žijú za Dunajcom a Bialkou (výnimkou v tomto je obec Nová Belá, lebo rieka Bialka na tomto úseku zmenila koryto) – tu vznikla silná potreba odlišnosti a obyvatelia časti Oravy a Spiša, ktoré patria k Poľsku, goralov považujú za Poliakov. Máte spätné väzby od Slovákov obývajúcich tzv. goralské obce na slovenskej i poľskej strane k nedávnemu rozhodnutiu vlády? Mám také väzby, ale na poľskej strane Spiša alebo Oravy nikto tamojšie obce pomenovaním „goralské obce“ nepomenúva. Sú to spišské, alebo oravské obce. To, že tieto obce ležia v horách, je vec bezvýznamné. Na tomto základe, že sa nachádzajú na horách, nemožno vyvodzovať žiadne závery a budovať teórie o údajnom „goralskom národe“. Predstavte si, že jedna z osôb, ktorá žiadosť o „udelenie štatútu národnostnej menšiny“ podpísala – Mgr. Renáta Majchráková, MBA, LL.M. – starostka obce Svrčinovec, tvrdí, že je „zástupkyňa goralských obcí na Kysuciach“, uvádza na stránke Obce Svrčinovec, že je slovenskej národnosti (https://www.svrcinovec.sk/samosprava/starosta-obce/ ). Neuviedla taktiež, ktoré obce zastupuje, lebo na Kysuciach všetky obce sú v hornatom teréne. Obdobne je to v prípade ostatných starostov, a jeden z nich, pán Ing. Pavel Bekeš tvrdí dokonca, že je „zástupcom goralských obcí na Zamagurí“, ku ktorému Ždiar nepatrí. List, ktorý je dostupný na stránke vlády SR, nemá navyše dátum a miesto vyhotovenia a hlavne doklad o tom, či tam podpísané osoby boli k tomu úkonu splnomocnené – zastupovať ostatné kysucké, spišské, oravské a liptovské obce. V tomto prípade ide predsa o spišské a oravské obce po jednej a druhej strane hranice, kde na slovenskej strane žijú výhradne Slováci, a na poľskej Slováci a už aj Poliaci, čo je následkom postupnej asimilácie i polonizácie pôvodného slovenského obyvateľstva. Pri celej tejto diskusii totiž si akosi diskutéri nevšímajú to najdôležitejšie, že pri sčítaní obyvateľov v roku 2021 všetkých, ktorí si uviedli „goralskú národnosť“ na prvom mieste bolo iba 537. Tí, ktorí ju uviedli na druhom mieste, vždy uviedli aj slovenskú národnosť. To, že 4 736 osôb zo slovenskou národnosťou si ako svoju druhú totožnosť uviedlo „goralskú“ znamená, že ako Slováci majú aj silnú regionálnu identitu. Autori listu však zavádzajú a tvrdia, že odhadujú, že ich je viac než 57 tisíc. Akým spôsobom môžeme zachovať slovenské povedomie dotknutých obcí napriek rozhodnutiu uznať Goralov za národnostnú menšinu? Naozaj neviem, čo mám povedať našim Slovákom v Poľsku a neviem, čo máme povedať našej mládeži a deťom, ktoré sa usilujeme učiť, napriek nie ideálnym podmienkam, láske k Slovensku a slovenskému národu. Chyby však robí každý, je to ľudské a ľudské si je to aj priznať a ja pevne verím, že tento omyl bude nakoniec napravený. Zhováral sa: Matej Mindár Foto: Spolok Slovákov v Poľsku