Akademický maliar Viliam Hornáček založil 30. marca 1990 Spoločnosť slovenskej inteligencie Korene. Aj vďaka jeho zásluhe vznikla 1. januára 1993 samostatná Slovenská republika ako subjekt medzinárodného práva. Jej súčasný vývoj však nepovažuje za správny. Viac v rozhovore.
V začiatkoch vrcholiaceho zápasu o vytvorenie samostatnej Slovenskej republiky ako subjektu medzinárodného práva ste 30. marca 1990 založili Spoločnosť slovenskej inteligencie Korene. Akým spôsobom slovenská inteligencia presviedčala politickú a laickú verejnosť, že zánik Česko-Slovenska bol nevyhnutným krokom?
Tak ako dovtedy všetky „naše“ spoločné štáty, v ktorých slovenský národ vždy viac živoril než plnohodnotne žil, ani slovensko-české štátne spolužitie nebolo výnimkou. Pre chronické nedodržiavanie vzájomných dohôd, ktorých sa dopúšťala výlučne česká politická reprezentácia, to možno označiť ako: „dejiny vierolomnosti“. Skutočnú podstatu pôvodných zámerov pražských centralistov najpravdivejšie vystihuje známa charakteristika z Ottovho slovníka ako oficiálnej českej encyklopédie: „Slovensko bude naší koloniální zemí“. V Pittsburgskej dohode jasne uvedený a zakotvený názov plánovaného spoločného štátu Slovákov a Čechov bol: Česko – Slovensko. V medzinárodných dokumentoch mierových zmlúv po 1. svetovej vojne je náš spoločný štát uvedený ako „La République Tchéco – Slovaque“. To však platilo – a dokazujú to aj prvé známky českého a slovenského štátu (POŠTA ČESKO – SLOVENSKÁ, známe „Hradčany“ od A. Muchu) iba do roku 1920, keď nevolené, čiže kooptované „Dočasní národní zhromaždení“ jednostranne a svojvoľne zmenilo dovtedajší názov spoločného Č-S štátu na unitárne Československo. V prijatej „Ústavě republiky Československé“ ho tvoril neexistujúci „národ československý“ hovoriaci rovnako neexistujúcim „jazykem československým“…
Navyše základný rámec vzťahov v oblasti štátneho spolužitia Slovákov s Čechmi tvoria nasledovné historické skutočnosti: Začalo sa tragickou a dodnes dôveryhodne neobjasnenou smrťou gen. Dr. M.R. Štefánika, pokračovalo stálym prenasledovaním, zatváraním a neraz aj vraždením slovenských politikov pražským centralistickým establišmentom – bez ohľadu či išlo o Tisa alebo Clementisa – a skončilo sa rovnako tragickou a dodnes dôveryhodne neobjasnenou smrťou Alexandra Dubčeka. Možno na takomto základe vybudovať dôveryhodné a stabilné vzájomné vzťahy? Pritom Slováci českých vlastencov nikdy neprenasledovali, nediskriminovali ani nelikvidovali…
Z týchto skutočností – a ešte z mnohého iného – jasne vyplýva, že česko-slovenské či slovensko-české štátne spolužitie, podobne ako predtým slovensko-maďarsko-rakúske, nesplnilo sľubované očakávania a rozsudok zániku mu podpísali tí, ktorí nedokázali odolať pokušeniu ovládať slovenský národ ako podriadený objekt a nedokázali ho prijať ako rovnocenný subjekt a rovnoprávneho partnera.
Tieto nadradenecké stereotypy postojov k Slovákom ako národu napokon dokazuje aj tzv. pomlčková vojna na začiatku 90-rokov XX.storočia, keď nám naši slovanskí bratia Česi neboli ochotní priznať názov spoločného štátu tak, ako bol dohodnutý – a T. G. Masarykom navrhnutý aj podpísaný – v Pittsburgskej dohode z roku 1918, čiže pred 72 rokmi.
Práve táto kauza bola rozbuškou akcelerácie záverečnej etapy zavŕšenia národno-emancipačného zápasu Slovákov, keď sme – sebe aj svetu – po historických skúsenostiach s rôznymi spoločnými štátmi jasne a dôrazne povedali – STAČILO!
Že ústavné rozdelenie Českej a Slovenskej federatívnej republiky na dva zvrchované národné štáty bolo správne a potrebné, dokazuje skutočnosť potvrdená obidvomi stranami, že spolužitie slovenského a českého národa nebolo nikdy v dejinách také dobré ako v súčasnosti. Je to prirodzené a zákonité, lebo dnes sme konečne rovnoprávnymi partnermi. A už nielen s českým národom, ale so všetkými slobodnými národmi sveta! Presne o takúto rovnoprávnosť nám išlo…
Ako predseda Koreňov 11. septembra 1991 ste boli pri vytvorení iniciatívy „Za zvrchované Slovensko“, ktorá programovo zjednotila všetky rozhodujúce národné sily. Do akej miery ovplyvnila výsledky júnových volieb v roku 1992?
Iniciatívu Za zvrchované Slovensko vytvorili všetci, ktorí sa na moje pozvanie zišli 11. septembra 1991 v mojom ateliéri a stali sa signatármi dnes už historickej Výzvy. Túto najvýznamnejšiu z našich iniciatív a prelomovú historickú udalosť, ktorú spisovateľ a politik Anton Hykisch príznačne označil ako „Ateliérová revolúcia“, som presadil aj napriek odmietavému stanovisku väčšiny členov vtedajšieho vedenia KOREŇOV. Argumentovali najmä tým, že „Mečiara s Markušom a Prokešom za jeden stôl nikdy nedostaneš!“. Vzhľadom na ich vzájomné spory až animozity to síce malo svoju logiku, ale… Blížili sa voľby a situácia bola už natoľko vážna, že bolo treba neodkladne konať. Preto som napriek pochybnostiam väčšiny z vedenia KOREŇOV celé leto 1991 chodil a presviedčal relevantné mienkotvorné osobnosti slovenskej politiky o nevyhnutnosti spojenia národných síl. Zároveň som článkami v tlači aj osobnými vystúpeniami v médiách („Deklarácia“ – „Výzva slovenskej inteligencii“ – „Neprespime leto, čaká nás horúca politická jeseň!“ – „Má inteligencia odvahu?“ či „Slúžme už sami sebe!“) burcoval verejnú mienku. Samozrejme aj s ďalšími členmi KOREŇOV.
Po rôznych vyhýbavých a nejasných sľuboch, ktoré mi počas celého leta 1991 oslovení dávali, zišlo sa na „polo konšpiračnom“ večernom stretnutí 11.septembra – a nielen na moje prekvapenie – 35 účastníkov, ktorí môj 6×6 metrový ateliér zaplnili od steny po stenu. Niektorí museli aj stáť… Najviac prekvapila – všetkých aj mňa – účasť vrcholného vedenia HZDS na čele s Vladimírom Mečiarom a jeho dvomi podpredsedami Michalom Kováčom a Milanom Kňažkom. Zároveň prišli – a teda predsa „zasadli za jeden spoločný stôl“- aj Jozef Markuš a Jozef Prokeš. Podarilo sa! Slovenskej verejnosti sme to prezentovali ako „Stôl národnej dohody“, čo sa ujalo a národ to privítal s nadšením.
Výzva, ktorá vznikla z diskusie účastníkov mala jasné heslo aj cieľ: „ZA ZVRCHOVANÉ SLOVENSKO!“ To sa stalo aj hlavným heslom najdôležitejších, kľúčových a rozhodujúcich volieb v novodobých slovenských dejinách v júni 1992, ktoré možno považovať aj za referendum o zvrchovanosti Slovenska. Práve pod týmto heslom a vytýčeným cieľom zvíťazili vo voľbách národné sily slovenskej spoločnosti, čo definitívne nasmerovalo vývoj k obnoveniu národnej slobody a vlastnej štátnosti v postavení rovnoprávneho subjektu medzinárodného práva. Slovenská „lavína štátotvorných udalostí“ sa už nedala zastaviť…
Po prijatí „Deklarácie SNR o zvrchovanosti SR“, následne „Ústavy SR“ a vyhlásení samostatnej demokratickej Slovenskej republiky 1.1.1993 sa – aj výraznou zásluhou vytrvalých aktivít SSI KORENE – naplnil zmysel slovenských dejín. Ako jediný národ v Európe – a zrejme aj vo svete – si Slováci obnovili vlastnú samostatnú štátnosť po vyše 1000-ich rokoch!
Stalo sa tak najmä zásluhou spolupráce všetkých sebavedomých a zodpovedných síl slovenského národa, ktoré nepodľahli odnárodňovaniu, nezabudli, čo je zmyslom vlastných dejín a zavŕšili sny, túžby a plány všetkých predchádzajúcich generácií slovenských vlastencov.
O pár dní neskôr 19. septembra 1991 sa pod hlavičkou iniciatívy „Za zvrchované Slovensko“ na Námestí SNP v Bratislave uskutočnil celoslovenský mítingu „Za zvrchovanosť Slovenska“. Ako by ste zhodnotili jeho priebeh s odstupom času?
Ako zvoleného hovorcu iniciatívy ZZS ma signatári najprv poverili, aby som Výzvu prečítal v Slovenskom rozhlase. Bolo to 12.9.1991, hneď na druhý deň po podpise. Nahrávku môjho vystúpenia režíroval priamo šéfredaktor vtedajšej najsledovanejšej relácie SRo Rádiožurnál Ivan Mjartan, ktorý mi pred nahrávaním povedal „Pán Hornáček, dajte do toho všetko, to bude bomba!“ Tak sa o našej Výzve dozvedela celá československá verejnosť. Vzápätí prišla aj tvrdá reakcia z Prahy v podobe dva dni po sebe opakovaného cholericko-hysterického vystúpenia Pavla Tigrida v čase Televíznych novín. Museli sme konať čo najrýchlejšie a preto sme 13.9.1991 usporiadali tlačovú konferenciu v Dome novinárov, ktorej sa zúčastnili všetci novinári akreditovaní v SR. Mnohí sa ani nezmestili do miestnosti tlačovej konferencie, preto rozhovory s nami nakrúcali pred budovou Syndikátu novinárov či pred kostolom Kapucínov. Až potom nás čakalo to najhlavnejšie – predstúpiť pred slovenský národ…
Dňa 19.9.1991 – v tento magický historický dátum, ktorý sa spredu či zozadu číta rovnako – sme za týždeň horúčkovitých aktivít zorganizovali celoslovenské zhromaždenie „ZA ZVRCHOVANOSŤ SLOVENSKA“. Bolo to práve na 143. výročie prvého vyhlásenia nezávislosti slovenského národa „od uhorskej štátnej moci“ Ľ. Štúrom, J.M. Hurbanom a M.M. Hodžom na Myjave 19.9.1848, čo bolo viac ako symbolické a tak to chápali aj účastníci zhromaždenia! Bolo to najpočetnejšie celonárodné zhromaždenie národných síl, ktorého účastníci z celého Slovenska nielenže zaplnili Námestie SNP v Bratislave, ale aj všetky priľahlé ulice. Národ už nielen čakal, ale sa aj naliehavo dožadoval jednoty a spolupráce národných politických síl. Takto verejne na námestí sme predstavili „Stôl národnej dohody“ tých, ktorí sa rozhodli naplňať program Iniciatívy ZZS skutkami a zabezpečiť slovenskému národu právo „zvrchovane rozhodovať o svojich veciach, vzťahoch a záujmoch“. Presne tak sme si to predsavzali a zakotvili v Programovom vyhlásení SSI KORENE už na jar 1990.
Prečo sa tejto prelomovej historickej udalosti – ako majáku aj míľniku na ceste k slovenskej emancipácii – nezúčastnil Vladimír Mečiar? Prečo miesto seba poslal za HZDS Michala Kováča? To naznačuje aj odhaľuje mnohé. Vysvetliť by to však mal predovšetkým Vladimír Mečiar... Po predstavení programu a cieľov iniciatívy Za zvrchované Slovensko nasledovalo očakávané podanie si rúk na znak spolupráce a ich zdvihnutie nad hlavy predstaviteľov HZDS, SNS a SNDH ako symbolu podriadenia sa záujmom národa a štátu, ktoré bolo prijaté spontánnym nadšením. Tak to zaznamenali a jednoznačne dokazujú všetky fotografie z námestia plného jasajúcich ľudí s rozžiarenými očami a s výrazom – KONEČNE! Táto generáciami nahromadená energia bola vyslaná do všetkých miest a dedín Slovenska prostredníctvom televízneho prenosu a nadchla aj oduševnila všetkých rodu verných Slovákov a Slovensky, ktorí si ju zachovali a preniesli až do najdôležitejších novodobých volieb v ktorých zvíťazili politické subjekty, ktoré boli ZA ZVRCHOVANÉ SLOVENSKO!
Dosť bolo Budapešti, dosť bolo Prahy, Moskvy aj Washingtonu či Bruselu! Chceme už konečne žiť slobodne a zvrchovane rozhodovať o vlastnom osude! To vtedajšie spoločné odhodlanie ľudí, ktorí sme mali tú česť a to výnimočné dejinné šťastie podieľať sa na pokojnom, mierovom, demokratickom a ústavnom naplnení zmyslu slovenských dejín – v nás svieti a hreje dodnes. Verím, že tento náš historický príklad a vzor spolupráce budú chrániť a rozvíjať aj generácie našich pokračovateľov!
V ten istý deň sa konala aj podpisová akcia „Za spoločný štát“. Povedzte niečo viac o tejto iniciatíve…
Našu národnú slobodu nám nedarovali cudzí. Bola a je našim celonárodným dielom, našou zásluhou a našou odmenou. Bola vytvorená našou tvorivou prácou, vybojovaná našimi vytrvalými zápasmi a zaplatená výhradne našimi obeťami. Patríme k tým nemnohým národom sveta, čo žili a žijú z vlastnej hmotnej aj duchovnej podstaty. Nežiadali sme cudziu zem ani sme neparazitovali na cudzej práci. V ťažkých podmienkach sme si vytvorili obdivuhodnú autentickú kultúru, ktorej základom je prirodzená úcta k životu a jeho hodnotám. Zúročili sme naše kolektívne poznanie zákonitostí života aj vývoja ľudských spoločenstiev. Poučili sme sa, dozreli a rozhodli sa v pravý čas. Doslova „V HODINE DVANÁSTEJ“! Hoci nám pomáhali aj mimoriadne priaznivé okolnosti a veľa šťastia, pravdivo treba zdôrazniť, že slovenský národ ešte nikdy v dejinách nebol tak dobre všestranne pripravený na prevzatie plnej zodpovednosti za svoj národný osud a riadenie vlastného štátu ako na prelome druhého a tretieho tisícročia. To bol a zostáva „hviezdny čas“ nášho národného osudu. Vážme si to a rozvíjajme jeho nasledovania hodný odkaz!
Česká politika – najmä pražskí centralisti – mali dostatok skúsenosti s politikou „cukor a bič“ a vedeli ju voči Slovákom účinne používať. Tento raz však – a to sa im stalo osudným – prehliadli, že bratia Slováci výrazne pokročili vo svojom národnom vývoji smerom k plnej emancipovanosti. Pražskí páni to skúšali najprv „bičom“. Ponižovanie Slovákov klamstvami ako „starší a mladší bratr“ či výčitkami o „doplácení na Slováky“, lebo prognózami typu „Slováci už v březnu prijedou po kolenou s prosíkem do Prahy…“ nezabrali. Naopak! V tom sa Praha prerátala. Treba pripomenúť aj skutočnosť, že centralisti mali pripravený aj svoj plán, príznačne nazvaný „katastrofický scénář“. A mali aj svoju početnú „piatu kolónu“ výhodami kúpených a zaviazaných „zapredancov-čechoslovakistov“. Rozhodujúcu prevahu však už nemali. To jasne dokázal aj neúspech občianskej iniciatívy „Za spoločný štát.“
Potom prišla taktika „cukor“ či dokonca „med“. Skúšali Mílovy, ponúkli tzv. dvojdomek… Síce iba o vlások (jeden hlas pri hlasovaní v Predsedníctve SNR!), ale Slováci tentoraz odolali. Prečo? Lebo sa s dôverou spoľahli na – vždy neomylne radiacu – vlastnú historickú skúsenosť. Pražáci to skrátka „přepískli“. Aj mnohí presvedčení federalisti – zosmiešňovaní a pourážaní, podceňovaní až hanobení „pražskými pány“- sa vracali z „rokovaní“ v Prahe domov ako presvedčení slovenskí vlastenci, prívrženci a bojovníci za národnú slobodu a samostatný slovenský štát. Stačilo! a „Dosť bolo Prahy!“ prevládlo a cesta k slovenskej štátnosti bola určená. A urýchlená bola aj indolenciou českých politikou a ich povýšeneckou zaslepenosťou. Za priam ultimatívne „surové vykopnutie“ z federácie možno označiť známy český výrok „Buď unitární federaci, nebo ať jdou Slováci kam chtějí!“
Napriek všetkým priekom a krivdám – nerozhodla nenávisť. Zo slovenskej strany určite nie! Bolo to sklamanie, ale aj znechutenie a odpor k „nebratrským“ praktikám. Vina za rozpad štátu určite nebola na slovenskej strane. Na našej strane boli historické fakty, národná skúsenosť, oprávnená túžba a prirodzené právo môcť rozhodovať o sebe a vlastnom osude aj ďalšom vlastnom vývoji ako svojprávny a rovnoprávny subjekt medzinárodných vzťahov.
Ako hodnotíte viac ako tridsaťročný príbeh samostatnej Slovenskej republiky?
Vďaka mimoriadne priaznivým okolnostiam v Európe aj svete, ale aj vďaka šťastnému a rozumnému načasovaniu a aktívnemu chopeniu sa jedinečnej historickej príležitosti, ktorá sa vyskytuje snáď raz za tisíc rokov – to bol „úspešný príbeh“. Áno, bez preliatia jedinej kvapky krvi na obidvoch stranách. Vzápätí po skutočne úspešnom začiatku sa však ukázala odveká skúsenosť ľudstva, že „ťažké je získať, vydobyť si, vybojovať, ale ešte ťažšie je, udržať si to“. Všade na svete je „chlieb o dvoch kôrkach“ a platí tiež, že „čert nikdy nespí!“. O týchto pravdách sme sa presvedčili, keď do hry – do politickej hry o moc a nadvládu – vstúpila tzv. privatizácia slovenského národného a štátneho majetku. Nevyhnutného základu a podmienky suverenity každého subjektu – aj súčasnej Slovenskej republiky…
Toto – projektantmi novembrového prevratu v roku 1989 zámerne naprogramované – „jablko sváru“, ktorým bolo rozdelenie a privlastnenie si generáciami vytvorených hodnôt ako celonárodného slovenského majetku niekoľkými jednotlivcami, spôsobilo nielen chaos, ale priam krvilačnú vzájomnú nenávisť účastníkov tohto procesu a zároveň aj až zúrivú nenávisť tých, ktorí sa tiež chceli obohatiť na úkor vlastného národa, ale nemali príslušné „politické krytie“. V tomto – medzi tzv. zasvätenými do „rabovačky“ a druhými prekvapenými a neschopnými sa jej zúčastniť – nerovnom zápase sa postavili proti sebe všetci proti všetkým. A aj tá dovtedy aspoň aká-taká jednota a spolupráca politických subjektov sa rozpadla na bezvýznamný prach. Navyše novodobí – spravidla odborne úplne nekompetentní „novomajitelia“ sa rýchlo a veľmi radi vzdali lacno získaného majetku a ešte lacnejšie ho predali zahraničným tzv. strategickým investorom, čiže v skutočnosti novým majiteľom a pánom nad našimi továrňami a hospodárskymi celkami. Čiže novým pánom nad slovenským národom a jeho štátom…
Tzv. privatizácia protirečí aj Ústave SR, kde je v čl. 1 jasne zakotvené: „SR je zvrchovaný, demokratický a právny štát“. Akú zvrchovanosť môže mať štát, keď väčšinu majetku na jeho území vlastnia cudzinci? Hlavnou úlohou nasledujúcich slovenských generácií je vrátiť späť do slovenského vlastníctva čo najviac hodnôt, ktoré generácie Slovákov po stáročia vytvárali ako základ nášho „rozvojového kapitálu“ na zabezpečenie – nášho slovenského! – národnoštátneho vývoja v budúcnosti“.
Pred nedávnom si na Devíne 30. marca 2025 Spoločnosť slovenskej inteligencie Korene pripomenula tridsaťpäť rokov jej nepretržitej činnosti. Akým spôsobom pôsobila už v rámci samostatnej Slovenskej republiky?
Pôsobila vždy presne tak ako od svojho začiatku. Naše konanie určovalo Programové vyhlásenie z jari 1990 a úlohy nám určovali udalosti, ktoré v našom slobodnom slovenskom štáte prebiehali. Doba bola dynamická, až hektická. Veď sme ako štát museli oproti svojim susedom mnohé dobiehať. A nielen to! Museli sme aj prekonávať prekážky a pasce, ktoré na nás nastražili neprajníci, ale aj otvorení nepriatelia slovenskej národnej emancipácie. Mnohým viac vyhovovalo slúžiť Prahe ako vlastnému národu. A nebolo málo tých, ktorých heslom bolo „Čím horšie tým lepšie!“.A je ich dosť ešte aj dnes…
Predsavzali sme si „vytvoriť novú tradíciu vzťahov medzi štátom a inteligenciou, aby sme sa zúčastňovali na pozitívnom ovplyvňovaní spoločnosti, ktorej sme prirodzenou organickou súčasťou“. Tu však narazila kosa na kameň. Tí, ktorí sa – aj našou výraznou zásluhou a nezištnou pomocou – dostali k moci, veľmi rýchlo zabudli na priateľstvá aj svoje predvolebné sľuby. Tí, ktorí boli pred voľbami častými návštevníkmi KOREŇOV, sa po dosiahnutí funkcií a moci zatvorili vo svojich sekretariátoch a bolo čoraz ťažšie sa k ním dostať s našimi iniciatívami, ale aj konkrétnymi návrhmi riešení. Tento postoj sa chronicky opakuje dodnes. A je to nielen na škodu našich vzájomných vzťahov, ale aj na škodu národa a štátu. Typickým príkladom je náš návrh využitia vodného potenciálu územia Slovenska, ktorý sme už v roku 1990 navrhovali pod heslom: „Slovensko – vodný Kuvajt Európy“. Čo odvtedy kompetentní urobili?!
Je smutné, najmä však nezodpovedné a škodlivé, že sme tento náš – snáď už posledný cudzími neukradnutý- prírodný poklad doteraz neodomkli, aby sme z jeho výnosov financovali zdravotníctvo, školstvo, sociálny systém, kultúru… skrátka celý náš štátny organizmus. Na čo – tých dnes už stratených vyše 30 rokov – čakajú naši predstavitelia? Na to, aby si našu slovenskú vodu – pre život nenahraditeľnú strategickú surovinu číslo jeden! – privlastnili a ovládli cudzí? Tí povestní a najmä zlovestní tzv. strategickí investori zo zahraničia a aby sme im platili za vlastnú vodu na vlastnom území cenu, ktorú nám oni „láskavo“ vnútia?!
Aké závery boli prijaté na tomto devínskom stretnutí slovenskej inteligencie?
Treba zdôrazniť, že alarmujúce. To jasne vyjadruje už názov záverečného dokumentu našej naliehavej porady v Devíne pod názvom S O S !!! – Na záchranu slovenskej štátnosti. Už v roku 1999 – po sotva siedmich rokoch trvania súčasnej 2. SR – napísal člen vedenia Združení KORENE prof. JUDr. Ján Lazar, DrSc. článok s hrozivým názvom: „Demontáž slovenskej štátnosti sa už začala“, v ktorom zhrnul svoje aj naše obavy a uviedol konkrétne deštruktívne skutočnosti, ktoré sme si pri odborných diskusiách na KOREŇOCH čoraz častejšie uvedomovali ako hrozbu. Ohrozenie našej štátnosti, ktorá je podstatou zmyslu každého štátu, sa vystupňovalo najmä po roku 1998, keď sa k moci dostali politici, ktorí slovenskú štátnosť nechceli. Napríklad „dzurindo-miklošovci“ a potom ešte iné vlády či dokonca „hrôzovlády“ ako „M-H-O-trojvláda“, ktorým bol a je oveľa bližší Brusel ako Bratislava a tzv. euroatlantické záujmy sú im prednejšie, než slovenské. Veľké škody – najmä na dôvere voličov v systém tzv. zastupiteľskej demokracie – napáchali a ďalej páchajú politickí egoisti a oportunisti, ktorí svoje osobné ambície bezohľadne nadraďujú nad slovenské národnoštátne záujmy.
Naše metodické heslo „Náročnosť-Kritickosť-Tvorivosť“ nás stále viedlo vytýčeným smerom a preto sme – tak vtedy ako aj dnes – nielenže neboli spokojní a kritizovali sme chyby a napáchané škody, ale zároveň sme sústavne navrhovali aj východiská a riešenia. Preto aj súčasťou našej devínskej Výzvy S O S !!! je návrh na riešenie. Je a vždy ním bude celonárodná spolupráca všetkých tvorivých síl a odborných kapacít, lebo 5,2 mil. občanov SR – ak chce vo vyše 8 miliardovom ľudstve uspieť – musí VZÁJOMNE KONŠTRUKTÍVNE SPOLUPRACOVAŤ A POSILŇOVAŤ TÝM VNÚTORNÚ INTEGRITU SLOVENSKEJ SPOLOČNOSTI ako základnú a nevyhnutnú podmienku našej národnoštátnej úspešnosti a konkurencieschopnosti. Heslo: SPOLUPRÁCA NÁS ZJEDNITÍ!
Na záver našej Výzvy sme ako jej súčasť uviedli 11 hlavných oblastí ohrozenia slovenskej štátnosti a aj návrh bezpečnostných priorít ich riešení, spoločne s prislúchajúcimi heslami. Prvou a trvalou prioritou je a navždy zostáva: „Sústavné všestranné posilňovanie a upevňovanie národnoštátnej bezpečnosti SR a budovanie jej medzinárodnej autority“.
Otázka na záver. Akú vidíte budúcnosť Slovenskej republiky v stredobodom a dlhodobom horizonte?
Ako dokazujú dejiny ľudstva, všetko v nich závisí predovšetkým od ľudí. A nielen od ich počtu, ale najmä od úrovne ich kvality. Hlavne od ich intelektuálnych schopností a morálnych vlastností, ale zároveň aj ich pozitívnej motivácie a akcieschopnosti ako ochoty chcieť meniť daný stav k lepšiemu. Tu hrá rozhodujúcu úlohu SPRÁVNY HODNOTOVÝ SYSTÉM SPOLOČENSTVA. Už v našom predošlom vyhlásení a naliehavej výzve „Národnoštátne nad osobné!“ sme – najmä politických predstaviteľov SR – vyzvali, aby konali výhradne na slovenský národnoštátny prospech a tomu bezvýhradne podriadili aj svoje osobné či stranícke záujmy.
Ak chceme hovoriť o budúcnosti, v prvom rade sa spýtajme – koľko bezvýhradne oddaných životným slovenským záujmom je medzi predstaviteľmi nášho štátu? Spočítajme sa! Spýtajme sa tiež – kto, čím, ako a k akým hodnotám vychováva naše deti, náš slovenský národnoštátny dorast? Máme čisté svedomie? Urobili sme všetko, čo je v našich silách a čo je nielen našim právom, ale základnou povinnosťou voči našej budúcnosti?! Spýtajme sa tiež – čo nám Slovákom tu, v našom slovenskom štáte ešte patrí?!Ak si čestne, úprimne, vecne, nezaujato a pravdivo odpovieme – zamrazí nás. Áno, zamrazí! Preto, v presvedčení, že radšej budeme zvonármi pred hroziacim a stupňujúcim sa nebezpečenstvom ohrozenia zvrchovanej slovenskej štátnosti, než hrobármi jej nezvratného konca, sme vyslali – verme, že ešte včas – varovný signál krajného ohrozenia S O S ! ! !
A čo sa po rozposlaní S O S ! ! ! – všetkým kompetentným politickým predstaviteľom nášho štátu – stalo? A pritom jeho súčasťou je aj VÝZVA NA CELONÁRODNÚ SPOLUPRÁCU ku ktorej – ako počas celých 35 rokov aktívnej činnosti „Na čele zápasov v službe národu a vlasti“ – sa hlásia aj KORENE. Zatiaľ na túto ďalšiu z dlhého radu našich občianskych iniciatív a výziev počujeme iba: ticho.. ticho… ticho… Aj ticho však svedčí o mnohom. A život aj dejiny presne vedia o čom. Kto bo ticho v čase, keď bolo treba komunikovať, s tým nikdy nemali zľutovanie!
Zhováral sa: Matej Mindár
Foto: Internet
