Aký je skutočný pôvod druhov? Filozofická nemožnosť evolúcie

Bude to pre vás možno prekvapením, ale otázka pôvodu druhov je filozofická. Drvivá väčšina prírodovedcov, ktorí sa k otázke vzniku druhov, zväčša v snahe obhájiť evolučnú teóriu vyjadrujú, si tento podstatný fakt neuvedomuje.

Prečo
je to filozofický problém? Pretože jedinci, ktorí patria do
živočíšnych druhov sú ontologicky ustanovené súcna. Majú
esenciu a existenciu a ak chce niekto vysvetliť, prečo vznikli
a prečo práve takí, akí sú, tak musí k problému pristúpiť
ontologicky. Esenciou sa rozumie identická určitosť, to že súcna
sú také aké sú, existenciou sa chápe to, že sú. Hľadanie
odpovede na otázku ako druhy vznikli musí reflektovať celostnú
štruktúru jednotlivcov a aj princípy, ktoré ich konštituujú,
ktoré sú zdrojom ich bytia a ich organického života.

Je
teda potrebné zachytiť ich v ich podstate, v ich esencii,
nielen vysvetľovať akcidentálne aspekty ich biologického života.
Ale toto leží úplne mimo kompetencie empirických vied. Nič proti
nim, empirická veda je vynikajúca vec a z výsledkov jej skúmania
všetci profitujeme. Technický, medicínsky a hmotný pokrok nemožno
odškriepiť. Ťažkosti sa však objavujú vtedy, keď sa empirickí
vedci pokúšajú hovoriť o témach, ktoré, pre svoju neempirickú
povahu, ležia mimo pole ich pôsobnosti. Neuvedomujú
si totiž fakt, že umelá a nerozumná redukcia vedy na empíriu
zabránila napríklad aj objavovateľom pôvodu druhov položiť si
otázku, či druh, o ktorého vzniku vo všeobecnosti hovoria,
zachytávajú celostne, v celej šírke. Či
náhodou neexistujú nemateriálne a neempirické, prepytujem
metafyzické aspekty, ktoré kvôli empirickej reštrikcii vytlačili
za hranicu dovoleného. Možnože nejestvujú, ale to prírodoveda
nemôže ani dokázať ani vyvrátiť.

Z existencie
materiálneho neplynie neexistencia nemateriálneho. Na veľkú škodu
vedy a veci samotnej si tento deficit obrancovia evolučnej
teórie neuvedomujú a bezstarostne, nekriticky a nevedecky
veria, že biologické chápanie druhov je úplné a postačuje
na vysvetlenie ich pôvodu. V rámci tohto biologického modelu
považujú živočíchy za zložené súcna, a pri ich analýze sa
dostávajú stále k menším a stále pôvodnejším
komponentom, až sa dostávajú na atomárnu úroveň. Je dobre známa
teória akejsi prapolievky, teda zmesi elementárnych prvkov
a molekúl neživej hmoty, z ktorých sa vplyvom tepla,
tlaku, elektriny a iných činiteľov začali formovať prvé
jednoduché zložky živej hmoty a tie sa postupne spájali do
zložitejších, až sa komplexita dostala na takú úroveň, že
z neživej hmoty vznikla živá a z nej sa sformovali
prvé bunky, ktoré už sa dokázali deliť a tak sme sa
postupne dostali až k človeku.

V ontológii možno každé súcno, vrátane živých tvorov, chápať alebo ako svojbytnú originálnu a bytostne autonómnu entitu (ens per se), ktorá je subjektom a nositeľom svojich životných prejavov, alebo ako kombináciu viacerých pôvodnejších zložiek (ens per alio). Výber ontologického modelu je kľúčový pre spôsob, akým sa vznik súcna vysvetľuje. Neviem, nakoľko si to prírodovedci uvedomujú.

Ak
aj sú živočíchy nevlastnými, zloženými súcnami, evolucionisti
to nemôžu vedieť. Môžu v to len veriť a oni v skladobný model
súcna naozaj veria. Lenže skladobný model je zaťažený rozporom.
To, čo konštituuje nejaké súcno, nesmie byť na tom súcne
bytostne závislé. Lenže skladobný model práve toto postuluje.
Údajne kritickí prírodovedci, ktorí sa radi honosia svojou
racionalitou, vytesnili zo svojho uvažovania pojmy ako substancia a
esencia. Pojem substancia patrí v ontologickej diskusii k
najdôležitejším a chápe sa ním súcno, ktoré existuje samo o
sebe a ktorého existencia nie je nesená iným súcnom, ale naopak,
ono samo je substrátom pre iné súcna, akcidenty.

Pri
skúmaní vzniku druhov je nutné skúmať, či je nutné v celostnom
filozofickom výklade reality počítať s pojmom substancie. Môžu
byť všetky súcna zložené z iných, môžu byť všetky súcna
len akcidenty jednej jedinej monistickej substancie? Pojem nemenná
esencia dnes z filozofa, ktorý sa k nemu prihlási, robí
prinajmenšom hlupáka, ale častejšie netolerantného tyrana. V
realite však každé súcno má svoju identickú určitosť, bez
ktorej by nebolo; nebolo by ani rozlíšiteľné od iných, ani
poznateľné. Pojem esencie vystihuje práve tento aspekt súcna,
jeho identitu, určitosť, ktorá je nemenná a pre súcno nutná. Čo
je pre súcno nutné, nemôže v rámci jeho existencie podliehať
zmene. Zmena v esencii by znamenala zmenu identity – súcno by
prestalo byť samo sebou, bolo by niečím iným, čo je rozpor.
Evolucionisti by mali v neľahkej filozofickej diskusii zvážiť, či
náhodou pojmy substancie a esencie nemajú čo povedať k definícii
druhu.

V
evolučnej teórii sa v konečnom dôsledku hovorí o pojme
živočíšneho druhu. Ten možno chápať empiricky alebo
metafyzicky. Empirické chápanie je v zásade vymenovaním
všetkých dostupných vlastností – akcidentov a evolucionisti
sa príprave čo najdlhšieho a najpodrobnejšieho súpisu
akcidentov venujú s veľkým nasadením. Metafyzický pojem
živočíšneho druhu obsahuje základnú ontologickú štruktúra
živočíchov, ktorá tvorí ich druhovú prirodzenosť. V nej
je jednak samotný živý subjekt a tiež všetko to, čo ho
vybavuje k pre neho špecifický typ života. Táto výbava sa druh
od druhu, podľa jeho špecifických činností, rôzni. Človek
napríklad má rozum, vôľu, city, predstavivosť a podobne. Teda
potenciu myslieť, potenciu sa rozhodovať, potenciu milovať
a nenávidieť, tvoriť a podobne. Každá potencia sa
aktualizuje príslušnou činnosťou a u jedinca určitého druhu
nachádzame príslušnú sadu potencií, ktoré sú jeho nutnou
výbavou; existujú len ako akcidenty tohto subjektu, sú však pre
neho nutné. Druhová určitosť je tým pevne vymedzená; neznesie
zmeny.

Špecifická
prirodzenosť obsahuje komplex nutných určení (subjekt a princípy
jeho životnej dynamiky) a ako taká je obsahom metafyzického pojmu
„živočíšny druh“; nemôže nič stratiť, ani získať. Je to
konštanta, ktorá je zároveň základom aj zdrojom špecifickej
štruktúry a života jedinca určitého druhu. Metafyzický pojem
druhu zachytáva všeobecnú a pre všetky živé bytosti nutnú
ontologickú štruktúru. Všeobecné pojmy (obecniny, univerzálie)
určitých živočíšnych druhov potom obsahujú túto, pre seba
špecifickú základnú štruktúru (človek, opica, ryba). Vyjadrujú
tým realitu druhovej rozmanitosti v jej základných princípoch.
Samotnú druhovosť, špecificitu však zachytávajú univerzálie
živočíšnych druhov len fundamentálne; všetky druhové rozdiely
nepoznáme. Poznáme však nutné znaky nejakého konkrétneho druhu,
hoci zďaleka nie vo všetkej úplnosti. Tie nám sprostredkúvajú
obecniny. Hoci neposkytujú dokonalý prehľad o reálnych
rozdieloch medzi živočíšnymi druhmi, ukazujú nutné rozlišujúce
znaky a tým umožňujú identifikovať druhovú príslušnosť
skúmaných jedincov. V tom spočíva ich univerzalita.

Načo
je takéto teoretizovanie dobré? Biologická definícia druhu
obsahuje dlhý zoznam rozlišujúcich vlastností, na základe
ktorých možno skúmaného jedinca ľahko zaradiť. Načo je dobrá
táto ontologická hyperabstrakcia? Biologický druh je na rozdiel od
metafyzického, možné empiricky plne vydokladovať. Načo by mohli
takéto teoretické pojmy vôbec slúžiť?

Tu
sa je treba vrátiť a pripomenúť o čo v evolučnom spore vlastne
ide. Otázka predsa nestojí, ako rozlíšiť jednotlivé druhy, aké
sú rozhodujúce parametre, ktoré nám dovolia povedať, či sú pes
a vlk a líška rovnakého druhu alebo nie. Spor o evolúciu je spor
o teoretický, všeobecný kauzálny výklad druhov a ich
vzniku. To, že súcna sú rôzne a sú štrukturálne
kategorizovateľné do druhov, je neodškriepiteľný fakt. Prečo sú
rôzne a ako vznikli je otázka, na ktorú evolúcia ponúka
odpoveď a pomáha si empirickým, biologickým chápaním
druhu, ktorý je v praktickej rovine rozlišovania druhov lepšie
upotrebiteľný ako metafyzický druh.

Evolucionisti
preniesli prírodovedecké chápanie druhu zo svojho každodenného
zamestnania do oblasti teoretických výkladov a slepo veria, že
aj tu je rovnako užitočný. Lenže pri teoretickom skúmaní
všeobecného pôvodu druhov empirická detailnosť biologického
opisu druhu neprináša žiaden benefit. Tu je potrebný celostný
záber a evolucionisti sa pramálo zaujímajú, či ich koncept
takýto záber má. Veria, že reálne druhy sú konštituované
empirickými znakmi. Overenie tohto predpokladu však nemôže byť
empirické, musí to byť náročný ontologický výskum.

Ak
by ho uskutočnili a s istotou by vyvrátili neempirický pojem
druhu, aký postuluje metafyzika, mohli by pre svoj naturalistický
pojem druhu získať solídne založenie. To sa im však nepodarí,
ani keby sa snáď o to pokúsili. Skutočnosť nie je rozporná, ako
Hegel tvrdil, rozporné sú len jej zlé výklady.

Väčšina evolucionistov rozhodujúcu otázku adekvátneho metafyzického druhu nemôže zodpovedať, pretože oni sa v tejto sfére vôbec nepohybujú. Veria Darwinovi. Ten si vôbec neuvedomil, že svojím prírodovedeckým výskumom sa pokúša vyriešiť metafyzický problém. Darwin bol dieťa svojej doby, nadšený empirik a scientista, plne dôverujúci schopnostiam prírodovedy a jej modu operandi. Vôbec mu nenapadlo, že jeho pojem druhu môže byť redukcionistický, že na jednej strane je v ňom nadbytok akcidentov, ale chýba v ňom to, čo je pre druh nutné. Keď sa niekto pokúša filozofovať, ale neuvedomuje si to, vždy to dopadne zle.

Darwin,
podľa všeobecne akceptovanej nominalistickej schémy zbavil obecný
pojem druhu nutného, neempirického a objektívneho obsahu.
Obecnina u neho predstavuje len slovo, ktoré na základe
zmyslovo dostupných podobností označuje, že jedinec patrí do
určitého druhu. Na druhej strane sám Darwin uvažuje v obecných
pojmoch, pretože to, čo si myslel, že objavil, objavil ako
objektívne platné pre všetky druhy. Sám, ako to už u takýchto
priekopníkov býva, si užíva to, čo iným upiera.

Dôsledkom
je redukcia živočíchov na komplexy akcidentov a degradácia ich
druhovej povahy. Biologické druhové pojmy evolucionistov neobsahujú
nič iné. Tým sa však nesmierne vzďaľujú skutočnej druhovosti
reálnych súcien.

Toto
vzďaľovanie sa skutočnosti je zdôraznené a posilnené
konvenčným, dohodnutým charakterom biologických druhov. Či je
vlk a pes rovnaký druh je v biologickom ponímaní len otázkou
dohody – dohody, ktorý znak ešte nekonštituuje nový druh, ale
ktorý už áno. Dohodneme sa, že vlk má dlhší chvost ako pes?
Dobre, všetky psy s dlhým chvostom sú vlky. Do obsahov druhových
pojmov sa tak dostávajú aj menlivé akcidenty a to odporuje
realite, ktorá požaduje, aby sa druh od druhu líšil tým, čo je
pre neho nutné. Biologické chápanie nemá žiadny nástroj na
udržanie stálosti druhov, ktorá je v realite esenciálne daná
presným vymedzením druhovej identity súcien.

Darwinisti
povýšili nestále akcidenty na druhotvorné princípy, za
konšituujúce faktory. Tie sa samozrejme menia, mutujú, pretože to
je povaha akcidentov. A túto schopnosť nenutných a premenlivých
znakov mutovať Darwin považuje za motor vývoja druhov. Dvojnásobná
rozpornosť predstavy, že nenutný, akcidentálny prvok, svojou
mutáciou spôsobuje zmenu esencie a konštituuje nový druh,
Darwinovi unikla. J. Fuchs uvádza zjednodušený príklad – podľa
darwinistov sa človek, ako druh, vyvinul z opice. To znamená, že
dlhá línia, v ktorej sa opici narodila opica a tej zasa opica,
bola raz prerušená a opici sa narodil človek (alebo možno nejaký
ten medzičlánok).

Uvážme
teda toto splodenie človeka opicou. Schopnosť plodiť patrí medzi
základné potencie, ktoré sú nutným určením živočícha a
zložkou jeho druhovej prirodzenosti. Živočíchy plodia svoje
potomstvo. Pokiaľ niektorý jedinec z nejakých dôvodov schopný
plodiť potomstvo nie je, znamená to, že nejaký defekt bráni
aktualizácii tejto potencie príslušnou činnosťou. Pojem
živočíšneho druhu, ktorý by nemal potenciu plodiť potomstvo je
rozporný. Ontologicky identifikovaná aktívna potencia plodiť sa
ako súčasť špecifickej výbavy k životným činnostiam reálne
líši od empiricky (biologicky) identifikovateľnej schopnosti,
ktorá môže byť dočasne či trvalo suspendovaná skrze nejaký
defekt.

Aktívna
potencia plodiť je určená svojím finálnym aktom. Nechápe sa v
zmysle schopnosti plodiť vôbec, alebo plodiť čokoľvek. Je to
bytostné zameranie k plodeniu jedinca určitého druhu. Schopnosť
plodiť tvorí súčasť druhovej prirodzenosti, patrí k
diferenciám, ktorými sa druhy líšia. Jedinci jedného druhu sa
vyznačujú tým, že majú všetky atribúty svojho druhu – len
svojho, nie iného.

Ako
je to teda s opicou, ktorej sa narodil človek, prípadne
opočlovek? Je opica, ktorá je schopná plodiť človeka zároveň
schopná plodiť aj opice? Ak nie, nie je opicou, pretože jej jeden
opičí atribút (schopnosť plodiť opice) chýba. Ak áno, potom má
síce všetky atribúty opíc, ale má tiež jeden naviac (schopnosť
plodiť človeka), a preto tiež nie je opicou. Keby opica mala
schopnosť plodiť človeka, mala by špecifické určenie, ktoré
jej opičí rodičia nemali. Patrila by preto k inému druhu, nebola
by opicou. To isté platí o jej rodičoch. Tí by mali schopnosť
plodiť iný druh („opicu“ schopnú plodiť človeka) a tak
ďalej až do nekonečna. Predstava, že jedinec nejakého druhu
získal schopnosť splodiť iný druh je teda absolútne
neudržateľná.

To
je pre tých málo evolucionistov, ktorí nerezignovali na
filozofickú kvalifikáciu svojho presvedčenia, smutné zistenie.
Tí, ktorí sa o filozofickú fundáciu svojho evolucionizmu
nestarajú, zotrvávajú v šťastnej nevedomosti o charaktere
problému, a preto sa o riešenie tohto problému ani nepokúšajú.

Zdroje:
J. Fuchs – Človek bez duše, život bez zmyslu, Academia Bohemica 2016.
J. Fuchs – Filosofická diskuse o evoluční teorii, In: Revue Distance 1/2009.
R. Cardal – Identita a diference, Academia Bohemica 2011.
Academia Bohemica – Kurz filozofie: https://youtube.com/user/AcademiaBohemica

The post Aký je skutočný pôvod druhov? Filozofická nemožnosť evolúcie first appeared on .