Andrej Hlinka ako katolícky kňaz a jeho vstup do politického zápasu za slovenský ľud

Andrej Hlinka (1864 – 1938), slovenský rímskokatolícky kňaz a neskorší vodca národného hnutia, vnímal so znepokojením situáciu slovenského národa na konci 19. storočia. Chudoba, vysťahovalectvo a násilná maďarizácia Slovákov vo vtedajšej Rakúsko-uhorskej monarchii mohli definitívne pochovať akékoľvek ambície na budovanie suverénnej slovenskej národnej identity, tobôž suverénnej slovenskej štátnosti.

Pravoverní slovenskí katolícki kňazi a katolícki veriaci mali opodstatnené obavy aj z vtedajších uhorských vládnych kruhov, ktoré presadzovali liberalizmus. Andrej Hlinka vedel, že tieto revolučné sily, likvidujúce národný, duchovný a sociálny život slovenského katolíka, majú značnú moc korumpovať, alebo prenasledovať každého, kto by sa postavil proti nim.

On sa však dokázal postaviť na odpor a ako duchovný pastier bránil svoje slovenské stádo a jeho práva. Tento statočný postoj katolíckeho kňaza nebol samozrejmosťou v jeho dobe, a ako dobre vieme, je mimoriadne zriedkavý aj v našej súčasnosti. Katolícka identita jednotlivca a národa je v súčasnosti likvidovaná riadeným procesom revolučnej globalizácie, za pomoci mnohých pokrokových predstaviteľov modernej Cirkvi. Vykročme preto aj dnes proti prúdu.

Vykročme spoločne s Andrejom Hlinkom.

Katolíci a liberáli na uhorskej politickej scéne

Voľby poslancov do Uhorského snemu v Rakúsko-uhorskej monarchii koncom 19. storočia prebiehali v jednomandátových volebných obvodoch, pričom poslanci boli zvolení jednoduchou väčšinou.

Liberálna strana, existujúca v období rokov 1875 až 1906, vládla v krajine 30 rokov. Dezső Bánffy (1843 – 1911), predseda vlády Uhorského kráľovstva v období rokov 1895 až 1899, pochádzajúci z kalvínskej šľachtickej rodiny, bol predstaviteľom Liberálnej strany. Táto vláda šírila program násilnej maďarizácie národnostných menšín, presadzovala cirkevné reformy proti vôli Cirkvi a civilné sobáše, čo kritizoval aj pápež Lev XIII. Strana bola obľúbená medzi židovským obyvateľstvom v Uhorsku, keďže podporovala jeho emancipáciu.

Katolícka ľudová strana (maďarsky Katolikus Néppárt), bola založená v roku 1894. Ferdinand Ziči (1829 – 1911), uhorský gróf a politik, bol zakladateľom a významným predstaviteľom tejto politickej strany. Vychádzala z encykliky pápeža Leva XIII. Rerum novarum (z roku 1891), a žiadala obnovenie kresťanského charakteru uhorského štátu.

Slovenské katolícke kňazstvo podporovalo Zičiho ľudovú stranu koncom 19. storočia, keďže presadzovala v tomto období názory na nemaďarské národnosti, ktoré boli totožné s postojmi Slovákov. Vo voľbách v roku 1896 mala vo svojom 13. bode programu realizáciu národnostnej rovnoprávnosti.

Napriek tomu, že Ľudová strana vzala na svoju kandidátku troch slovenských evanjelikov, voľby v roku 1896 priniesli smutné zistenie, že niektorí slovenskí evanjelici volili radšej kandidátov vládnej Liberálnej strany. Liberáli šírili propagandu o hrozbe „pokatolíčtenia evanjelikov“. Slovenská národná jednota bola narušená. „Neppártisti“ však napriek tomu pomohli k pozdvihnutiu ducha slovenského vlastenectva, napríklad aj používaním slovenčiny vo svojich prejavoch, čo v tých časoch nebola vôbec samozrejmosť.

A. Hlinka sa zúčastnil v roku 1894 na založení „Katolíckeho kruhu v Ružomberku“ a stal sa jeho druhým tajomníkom. Bolo to zhromaždenie 130 ľudí, ktorému spišský biskup zaslal svoje požehnanie a vyjadril svoj protektorát nad ním. Predstavovalo reakciu na politickú pasivitu národných vodcov v Turčianskom Svätom Martine. Politika maďarských liberálov, likvidujúca slovenskú katolícku identitu, vyžadovala reakciu od slovenských katolíckych vlastencov.

Pápež Lev XIII. v alokúcii, tzn. v prejave ku kardinálom, zo dňa 18. apríla 1895, poukazoval kriticky na vládu liberálov v Uhorsku, zameraných na sekularizáciu, zosvetštenie a novátorstvo. Súčasne kritizoval nespravodlivé nútenie katolíkov na takú formu uzatvárania manželstva, ktorá je cirkevne odsúdená.

Uvedený pápež súčasne v jednom zo svojich listov, zverejnenom v slovenskom preklade aj v Katolíckych novinách, povzbudil grófa F. Zičiho v zápase pri obrane katolíckych sviatostí v Uhorsku. Cirkev teda súhlasila s obranným bojom katolíkov v Uhorsku za práva Cirkvi a katolíckeho ľudu.

A. Hlinka bol účastníkom verejného zhromaždenia ľudu v Ružomberku (22. septembra 1895) za prítomnosti 5 000 obyvateľov Dolného Liptova, na ktorom počúval reč grófa F. Zičiho. Slovenské katolícke kňazstvo vnímalo v tom čase tento politický prúd s nádejou pre realizáciu politických cieľov slovenských katolíkov.

Na zakladajúcom zhromaždení Ľudovej strany v Šaštíne, konanom dňa 20. októbra 1895, sa zúčastnilo až 10 000 Slovákov. Dr. Ján Černoch vo svojom prejave povedal:

„Liberalizmus huckal a štval jedných proti druhým: katolíkom sľuboval, že pokorí evanjelikov a evanjelikom preťahoval sladké motúzky, že budú pánmi nad katolíkmi; mámil oboch, až sa stal samozvaným pánom nad oboma. (…) Liberalizmus nechce počuť, aby kresťanstvo katolícke dostalo samosprávu, lebo poobstrihoval ju aj kresťanom evanjelickým, a ponáhľa sa scivilizovať, zoštátniť, aj naše konfesionálne školy.“

Andrej Hlinka vstupuje do politického zápasu a prvá porážka

A. Hlinka pociťoval bolesť z toho, že slovenskí kresťania nechápu dostatočne význam vlastného zápasu proti liberálnym silám, presadzujúcim maďarizáciu a sekularizáciu slovenského ľudu. Začal od roku 1893 prispievať svojimi článkami do Národných novín, a týmto spôsobom vplýval na verejnú mienku.

Anton Bielek (1857 – 1911), slovenský učiteľ a bankový úradník, bol zakladateľom „mesačníka pre kresťanský slovenský ľud“, s názvom Ľudové noviny, vychádzajúceho v Turčianskom Svätom Martine od roku 1897. A. Hlinka napísal niekoľko článkov už do prvého čísla týchto novín, a stal sa prvým zodpovedným redaktorom od 1. septembra 1897. Biedu slovenskej dediny videl aj takto:

„Za krk o nohu stola priviazané teliatko odpočíva skoro na prostred izby. Vedľa neho sedí malé dieťa a hrá sa s ním. Mnoho ráz je tu, chúďa, pol dňa samo bez opatery. Matka, otec sú ďaleko od domu, pracujú v poli, na roliach. (…) Deti? Čeľaď? Verabože biedne šatené. Šatôčky detí sú do nepoznania od nečistoty. Videl som už dietky bosé, nahé, sťa Adama a Evu vybehnúť na ulicu; alebo v čiernej košieľke a to v treskúcu zimu. Kto sa potom bude diviť, že po prvom mraze padajú dietky ako muchy. Dospelejší sú lepšie šatení, ale tiež sa vody boja, háby plné pozostatkov z jedál.“

Články A. Hlinku boli venované životu Ružomberka a Liptova, ale súčasne reagoval aj na maďarské časopisy. Zverejňoval aj rozprávky a novely, ktorými pôsobil na svedomie a srdce čitateľov. Z jeho textov bol cítiť zápas za vymanenie sa slovenského ľudu z telesného a duchovného otroctva a biedy.

Katolícke noviny, ktorých vydavateľom a šéfredaktorom bol Martin Kollár (1853 – 1919), slovenský rímskokatolícky kňaz a vlastenec, uverejnili článok A. Hlinku, pod názvom Úryvky z mojich ciest, z roku 1897. Autor článku konštatuje:

„Sme nevoľní a to v dome otcovskom. Práva naše sú deptané. Viera otcov našich nenávidená. Zvyky a obyčaje naše nivočené. Ľud, politicky sa budiaci, katovaný a prenasledovaný. Výtečníci naši na pranier stavaní. V dedičstve našom rozkazujú iní. Robotujeme, ale ovocie iný požíva.“

Zičiho ľudová strana ponúkla A. Hlinkovi, farárovi v obci Tri Sliače (v súčasnosti Liptovské Sliače), kandidatúru na poslanca do Uhorského snemu vo voľbách v ružomberskom okrese v roku 1898. A. Hlinka prijal túto náročnú výzvu. Bolo prirodzené, že Ľudové noviny, ktoré sa stali týždenníkom od 1. januára 1898, propagovali A. Hlinku, farára, redaktora a zakladateľa hospodárskych spolkov.

Vo vtedajšom ružomberskom okrese bolo 2 420 oprávnených voličov. Jozef Angyal (pôvodne Chriaštel), ružomberský rodák, kurátor cirkevných veľkostatkov, bol kandidátom liberálov, pôsobiaci v Budapešti. Liberáli využili svoje bohatstvo na ovplyvňovanie voličov proti A. Hlinkovi. Použili peniaze na jedlo, alkohol a úplatky pre voličov liberálneho kandidáta.

Voľby sa konali 1. februára 1898. Ľudáci priviedli do Ružomberka 1 200 svojich voličov a verili vo víťazstvo A. Hlinku, keďže liberálov prišlo menej. Avšak liberáli sa zdržiavali dlhšiu dobu v rôznych krčmách a čakali na výzvu dostaviť sa k voľbám.

Liberálne vládne kruhy pôsobili na slovenských evanjelikov, ktorí prestali byť čitateľmi Ľudových novín. Veľkým prekvapením bola obec Nemecká Ľupča (v súčasnosti Partizánska Ľupča), ktorá napokon podľahla výzvam liberálov, aby ako evanjelická obec neopustila svoje náboženstvo a odmietla ľudákov. Ružomberskí evanjelici podporili A. Hlinku, avšak na jeho víťazstvo to nestačilo.

J. Angyal zvíťazil o 150 hlasov. Spoliehanie sa niektorých katolíckych farárov, a spolu s nimi asi 400 ľudových voličov na isté víťazstvo A. Hlinku a nedostavenie sa z tohto dôvodu k voľbám sa nevyplatilo.

Kritika maďarizácie a liberalizmu na Slovensku

Kálmán Széll (1843 – 1915), predseda vlády Uhorského kráľovstva v období rokov 1899 až 1903, nastúpil do funkcie ako liberál po tom, ako D. Bánffy z dôvodu finančných škandálov odstúpil. Svojho predchodcu nasledoval aj v presadzovaní maďarizácie.

Andrej Kmeť (1841 – 1908), slovenský rímskokatolícky kňaz a polyhistor, založil v Turčianskom Svätom Martine v roku 1895 „Slovenskú muzeálnu spoločnosť“. Propagátori maďarizácie si však neželali podobné prejavy kultúrnej vyspelosti Slovákov. K. Széll vo svojom prejave v Uhorskom sneme v roku 1900 povedal:

„Nepovolil som slovenské gymnázium, hospodyňskú školu pri Živene, cudzozemských členov Muzeálnej spoločnosti, čitateľský spolok na Myjave.“

Ľudové noviny, zo dňa 12. januára 1900, zverejnili bolestné slová A. Hlinku, venované maďarizácii, ktorá vytláčala slovenčinu z verejného života. A. Hlinka píše:

„Trp, hyň, plať a uč sa maďarsky. Si hladný, uč sa maďarsky; si smädný, uč sa maďarsky. (…) Nemusíš sa naučiť písať, čítať, počtovať, na chlieb si zarobiť, remeslu sa naučiť, kupectvo sprevádzať, modliť sa. Všetko ti nahradí maďarčina.“

„Katolícky kruh v Ružomberku“ sa zišiel aj dňa 28. januára 1900, avšak priniesol smutnú bilanciu. Zo 4 000 katolíkov mesta získal len 113 členov, a z tých na valné zhromaždenie prišlo len 45 členov. Bola zvolená nová správa a oznámilo sa prednáškové turné na Dolnom Liptove, vedené štyrmi prednášateľmi (A. Hlinka prednášal o spoločenských biedach a úžere, Vavro Šrobár sa venoval lekárstvu, Augustín Ráth ako advokát prednášal o práve a Andrej Bažík hovoril o gazdovstve).

Ľudové noviny zverejňovali pozvania na ľudové zhromaždenia v rôznych krajoch Slovenska. Napríklad v meste Modra bolo zvolané ľudové zhromaždenie dňa 25. júna 1900, ktorého sa zúčastnili katolíci a evanjelici, aby sa postavili na obranu svojich práv.

Ľudové zhromaždenie v Ružomberku sa konalo 16. septembra 1900 za prítomnosti 4 000 ľudí. A. Hlinka rečnil po slovensky o škodlivosti liberalizmu. Zhromaždenie otvoril poslanec Štefan Rakovský v maďarčine. Ľudové noviny následne kritizovali prístup poslanca Š. Rakovského slovami: „Sú v Liptove azda nejakí Maďari?“ Súčasne v čísle z 28. septembra 1900 zverejnili reč A. Hlinku, v ktorej povedal:

„Akéže sú výsledky 33-ročného gazdovania liberalizmu? (…) Kým trestanci v Ilave a Segedíne pracujú po desať hodín, nehovoriac o padlých ženštinách v Maria Nostre, za ten čas naši úbohí robotníci pracujú najmenej dvanásť hodín denne. (…) Toto všetko je výtvorom liberalizmu, spojeného úzko s kapitalizmom. Tento hodil fabrikantom na milosť a nemilosť vaše deti a ženy. (…) Liberalizmus tak vedel vaše svedomie v spánku držať, že vy až podnes neviete, čo je to politika. Toľko vám dal vedieť, že počas volieb sa zadarmo jedlo a pilo, že na toho sa hlasovalo, kto dal viac.“

Zičiho ľudová strana postupne strácala dôveru Slovákov. Začala sa viac prikláňať k uhorskej vláde a zabudla na svoj pôvodný program, teda na starostlivosť o právo slovenského ľudu na jeho materinskú reč.

Väznenie slovenských vlastencov

Maďarské úrady dôsledne sledovali obsah slovenských časopisov a niekedy aj trestali zodpovedných redaktorov za šírenie neželaného posolstva. Napríklad Ambro Pietor (1843 – 1906), zodpovedný redaktor Národných novín a Národného hlásnika, bol 24. júna 1898 v Budapešti odsúdený za jeden z článkov.

A. Pietor oznámil svojim priateľom v Turčianskom Svätom Martine, že bol odsúdený, a aj to, kedy sa vráti z Budapešti. Matúš Dula (1846 – 1926), neskorší predseda Slovenskej národnej rady, písomne vyzval priateľov A. Pietora, aby prišli odsúdeného redaktora privítať na železničnú stanicu.

Srdečné privítanie A. Pietora bolo sprevádzané aj zaspievaním hymny „Hej, Slováci!“. Za tento prejav slovenského vlastenectva bolo 28 ľudí predvolaných pred príslušný súd. Kráľovská súdna stolica v Banskej Bystrici uložila zmieneným slovenským vlastencom tresty žalára od jedného do troch mesiacov. Medzi odsúdených Slovákov patrili Svetozár Hurban-Vajanský (1847 – 1916), Jozef Škultéty (1853 – 1948), vyššie zmienení A. Bielek, M. Dula, a ďalší.

S. Hurban-Vajanský v diele Politický proces 28 Slovákov a Sloveniek pre búrenie, jehož záverečné pojednávanie bolo pred král’. súdnou stolicou v Banskej Bystrici dňa 4. a 5. januára 1900, konštatoval:

„Beda ľuďom, beda verejnému životu, beda mravnosti občianskej, beda štátu a krajine, kde justícia prinútená je robiť politiku. Ničím nekazí sa tak verejná mravnosť, ako používaním sudcovskej moci na rozmnoženie moci politickej.“

A. Hlinka ako redaktor Ľudových novín prevzal hlavnú zodpovednosť za tento časopis po odsúdení A. Bieleka na dvojmesačné väzenie. Musel preto často cestovať zo svojej fary z Troch Sliačov do Turčianskeho Svätého Martina. Ľudové noviny pod jeho vedením boli radikálnejšie a obohatené o krátke správy zo sveta. A. Hlinka sa snažil riešiť aj problém neplatenia predplatného čitateľmi, čo vyvolávalo rastúcu dlžobu vydavateľa A. Bieleka. K záchrane časopisu významne prispel Dr. Jozef Buday (1877 – 1939), slovenský rímskokatolícky kňaz. A. Bielek sa verejne poďakoval Dr. J. Budayovi po svojom prepustení z väzenia.

Zičiho ľudová strana proti Andrejovi Hlinkovi

A. Hlinka a jeho dielo v Troch Sliačoch, ktoré už desať rokov prinášalo duchovné a materiálne povznesenie slovenského ľudu, najmä prostredníctvom zakladania potravných a úverných spolkov a bojom proti alkoholizmu, začalo prekážať vedeniu Zičiho ľudovej strany. Jej Ústredná kancelária poznala obsah článkov A. Hlinku, podporujúcich slovenský nacionalizmus a kritizujúcich násilnú maďarizáciu a liberálny kapitalizmus, privádzajúci slovenský národ do hroznej biedy a k vysťahovalectvu.

Zičiho ľudová strana preto neumožnila kandidatúru A. Hlinku vo voľbách v roku 1901. Rovnako odmietla aj kandidatúru Martina Kollára (1853 – 1919), slovenského rímskokatolíckeho kňaza, vydavateľa a šéfredaktora Katolíckych novín. Bol to súčasne predstaviteľ viac než 10 000 členov „Spolku svätého Vojtecha“. M. Kollár nezískal kandidatúru napriek tomu, že v porovnaní s A. Hlinkom nebol tak radikálny vo svojich článkoch. M. Kollár následne zvíťazil ako kandidát Slovenskej národnej strany v trnavskom volebnom okrese, napriek tomu, že proti nemu agitoval sám gróf F. Ziči.

Rozchod A. Hlinku so Zičiho ľudovou stranou malo pre ňu katastrofálne následky. Július Palugyay ako jej kandidát v ružomberskom volebnom kraji prehral vo voľbách s liberálnym kandidátom J. Angyalom. A. Hlinka vyjadril svoje sklamanie v jednom volebnom letáku týmito slovami:

„Odsotili ma od tej strany, pri kolíske ktorej som stál, ktorej som bol tlmočníkom a dušou. Jej ideám som venoval svoj čas, pero a prácu. Ak si vy, páni v Pešti, myslíte, že vy ste ľudovou stranou, ja tvrdím, že som viac. Som synom ľudu. Chcem stranu, ktorá sa v jedno spojila s citmi môjho ľudu. Moje demokratické zmýšľanie je pozitívne. Nedívam sa na ľud z obloka farského príbytku a ani nie z obloka zemianskych kúrií, ale som s ním vždy a vo všetkých okolnostiach. Vždy za ľud pracujem, s ľudom sa teším a plačem. Leví podiel práce zaň ešte prevezmem.“

Vyššie zmienené slová A. Hlinku poukazujú aj na to, že začal uvažovať o založení samostatnej slovenskej ľudovej strany, ktorá by nemala závisieť od Slovenskej národnej strany, a ani by nemala byť v područí Maďarov.

Maďarizácia na Slovensku a záchrana Ľudových novín

Voľby v roku 1901 priniesli pre Slovákov 4 mandáty (František Veselovský, Ján Valášek, Ján Ružiak a M. Kollár), avšak Liberálna strana zvíťazila v celom Uhorsku, a získala väčšinu poslaneckých mandátov. Slováci boli v Uhorskom sneme v Budapešti zastúpení najviac zo všetkých nemaďarských národností, keďže k nim patrili aj jeden Rumun a jeden Srb.

Liberálna vládna moc postupovala voči Slovákom veľmi tvrdo, a to platilo aj pre zvolených poslancov. F. Veselovský a J. Valášek ako zvolení poslanci boli odsúdení za svoje programové reči na jeden rok väzenia a trest aj vykonali.

Maďarizácia zasiahla Slovákov taktiež veľmi prudko. Maďarčina bola vyučovaná v slovenských školách v rozsahu až 17 hodín týždenne. Len cirkevné školy, na ktorých pôsobili národne uvedomelí katolícki alebo evanjelickí kňazi, dokázali odolať tomuto strašnému maďarizačnému tlaku.

Ľudové noviny boli v kritickej situácii, ktorú A. Bielek 12. decembra 1902 oznámil svojim čitateľom slovami:

„Neviem, či budem v stave budúceho roku vydávať „Ľudové noviny“, keďže počet predplatiteľov je malý, dlhov za noviny mnoho, a sám nebudem v stave zdolať prácu spojenú s vydávaním novín.“

Ľudové noviny dostali v tejto ťažkej chvíli finančnú pomoc z Čiech, a A. Bielek mohol koncom decembra 1902 oznámiť čitateľom, že noviny budú vychádzať aj v roku 1903. Skvelou správou bolo aj to, že z pôvodnej formy týždenníka mali vychádzať až tri krát v týždni. Do redakcie vstúpili dvaja noví redaktori, a to Jozef Gregor Tajovský a Milan Hodža.

A. Hlinka taktiež pokračoval v písaní pre Ľudové noviny a zostal verný svojmu štýlu. V článku z roku 1903 píše:

„Keď posledný klinec ste mi bili do rakvy, vtedy som ho odtrhol a povstal som na ochranu zaznaného a opovrhnutého ľudu! Dnes som zas tu! Pred týmto ľudom skladám pero a trasúcim srdcom volám: Sláva ti, ľudu! Ty sa vieš oduševniť, ba aj obrániť, keď príde hodina bojov.“

Andrej Hlinka sa stáva farárom v Ružomberku

Ružomberok bol najväčším mestom na Liptove od dávnych čias, a na začiatku 20. storočia mal viac než 8 000 obyvateľov. Boli to Slováci a v prevažnej väčšine katolíci. Mesto však nemalo zemanov a grófov, keďže títo obývali prevažne evanjelický Horný Liptov. Zmienení šľachtici dosiahli, že Liptovský Svätý Mikuláš sa stal stoličným sídlom.

A. Hlinka bol po odchode miestneho farára Dr. Antona Kurimského za kanonika do Spišskej Kapituly jedným z niekoľkých záujemcov o faru v Ružomberku. Tento záujem vyplýval aj zo želania jeho rodákov z obce Černová, ktorá v predstavuje v súčasnosti mestskú časť mesta Ružomberok. Farára volilo obecné zastupiteľstvo a schvaľoval ho biskup.

Dr. Alexander Párvy (1848 – 1919), spišský biskup, dostal od A. Hlinku list, datovaný 17. decembra 1904 a písaný v latinčine, v ktorom zdôvodňuje svoj zámer pôsobiť ako farár v Ružomberku. A. Hlinka píše:

„V nádeji a bázni píšem tento prvý list Vám, Osvietený Otče. Bojím sa a trasiem, keď si uvážim moju odvahu, ktorá ma priviedla, aby som sa o uprázdnené ružomberské obročie uchádzal. Nemôžem sa pochváliť žiadnymi zásluhami, okrem nepoškvrneného života a najprísnejšie cirkevného charakteru. Čo iné by som mohol uviesť? Predkladám svoju prosbu so želaním, aby ma Vaša otcovská milosť do počtu kandidátov na ružomberské obročie prijať ráčila. Nie svätý hlad zlata, ani túžba po odpočinku, ale snaha pracovať viedla moje rozhodnutie.“

Zastupiteľský zbor mesta Ružomberok vykonal voľbu farára 22. marca 1905. Jozef Šôš, starosta mesta, prečítal list Dr. A. Párvyho, biskupa, v ktorom bol zoznam žiadateľov o ružomberskú faru. Na prvom mieste bol uvedený Augustín Kekát, farár z Ludrovej, ktorý bol predsedom Zičiho ľudovej strany v ružomberskom okrese. A. Hlinka bol v tomto zozname na predposlednom mieste, avšak získal vo voľbe až 25 hlasov, teda najviac zo všetkých kandidátov. A. Kekát dosiahol 19 hlasov.

Ružomberskí katolíci prijali správu o zvolení nového farára s veľkou radosťou. Katolíci z Troch Sliačov sprevádzali A. Hlinku na jeho ceste do Ružomberka na koňoch a vozoch. Boli hrdí na svojho farára, ale aj smutní z toho, že sa s ním musia lúčiť. Bolo počuť aj plač.

Katolícky kruh v Ružomberku bol v tom čase ovládaný prívržencami Zičiho ľudovej strany. Štefan Rakovský, predseda výboru tohto združenia a A. Kekát, jeho podpredseda, spoločne s týmto výborom a s prítomnými ružomberskými kaplánmi prijali rozhodnutie, že neprivítajú úradne nového ružomberského farára, a nezúčastnia sa ani žiadnej slávnosti na jeho počesť. Bolo to v čase, keď všetky štátne, župné, okresné a mestské úrady vyslali k privítaniu A. Hlinku svojich zástupcov, ktorí sa zúčastnili aj slávnostného obeda, pripraveného pre 120 osôb.

A. Hlinka musel vnímať, že pri svojom katolíckom zápase za práva slovenského ľudu, pokúšaného násilnou maďarizáciou a liberalizmom, bude mať mnoho nepriateľov, alebo aj falošných priateľov, ktorí ho zradia v čase skúšky. Práve v tom však spočíva postoj skutočných katolíckych bojovníkov, ktorí neprestávajú bojovať ani v prípade, keď celý svet kričí, že tento boj je márny. A nový ružomberský farár mal pred sebou mnoho ťažkých bojov.

The post Andrej Hlinka ako katolícky kňaz a jeho vstup do politického zápasu za slovenský ľud first appeared on .