Herézy a bludy, XIII. časť: Pauliciáni

Pauliciáni (paulikáni, pavlikáni) boli dualistická heretická sekta, pôvodne odvodená od manicheizmu. Pôvod názvu paulikán je nejasný. Gibbon v Úpadku a páde Rímskej ríše hovorí, že to znamená „učeníci svätého Pavla“. Ich osobitná úcta k apoštolovi Pavlovi a zvykom dávať svojim vodcom mená Pavlových učeníkov dáva tejto teórii určitú váhu. Na druhej strane grécky tvar znie paulikianoi, nie paulianoi sa zdá byť používaný iba ich odporcami, ktorí tvrdili, že sú nasledovníkmi Pavla zo Samosaty, čo by naznačovalo miesto pôvodu ich zakladateľa, ale ich doktrína nemá s Pavlom zo Samosaty nič spoločné.

Carihradský patriarcha Fotios píše o manichejskej žene menom Kallinike, ktorá poslala svojich dvoch synov Pavla a Jána do Arménie, aby šírili toto učenie a slovo palikianoni je podľa niektorých skomolením názvu pailoioannoi. Existenciu týchto osôb však teraz bádatelia všeobecne popierajú.

Podľa najnovších výskumov je názov arménskou zdrobneninou a znamená „nasledovníci malého Pavla“, hoci nevysvetľuje, kto malý Pavol bol. Prvýkrát sa toto slovo objavuje v aktoch arménskej synody v Duine v roku 719, kde jeden z kánonov zakazuje komukoľvek prenocovať v dome „zločinných heretikov, zvaných pollikian“.

I. Učenie

Hlavným bodom pauliciánskej herézy je rozlišovanie medzi Bohom, ktorý stvoril a spravuje materiálny svet a Bohom Neba, ktorý stvoril duše a ktorý jediný má byť uctievaný. Mysleli si, že hmota je zlá, a preto ich možno považovať za jednu z mnohých neomanichejských siekt, hoci sami sa otvorene k manicheizmu nehlásili. Niektoré prvky ich učenia však tiež nesú silný marcionistický vplyv. Odmietali Starý zákon; odmietali vtelenie, Kristus bol anjel poslaný Bohom do sveta, jeho skutočnou matkou bol nebeský Jeruzalem, nie pozemská žena Mária. Jeho úloha spočívala iba v učení, nie v smrti na kríži; viera v neho zachraňuje ľudí pred súdom. Pravý krst a Eucharistia spočívali v počúvaní jeho slova.

Napriek tomu mnohí pauliciáni dávali svoje deti pokrstiť katolíckymi kňazmi. Kríž nectili, iba evanjelium. Boli to ikonoklasti a odmietali všetky obrazy. Ich Biblia bola výberom útržkov z Nového zákona. Odmietali listy sv. Petra, pretože zaprel Krista. Odkazovali sa vždy na „Evanjelium a Apoštola“, zrejme len na sv. Lukáša a sv. Pavla, aj keď v kontroverziách citovali aj iné evanjeliá.

Celá cirkevná hierarchia bola podľa nich zlá, rovnako ako všetky sviatosti a rituály. Mali zvláštnu averziu voči mníchom. Ich vlastná organizácia pozostávala najprv zo zakladateľov sekty na rôznych miestach, ktorí boli označovaní ako apoštoli a proroci. Prijímali nové mená podľa ľudí spomínaných sv. Pavlom v jeho listoch, napríklad Konštantín sa nazval Silvánom, pričom tvrdili, že sú znovuzrodením týchto Pavlových žiakov a učeníkov. Pod apoštolmi a prorokmi boli „spolutvorcovia“ (grécky: sunechdemoi), ktorí tvorili radu, a „notári“ (notarioi), ktorí sa starali o sväté knihy a udržiavali poriadok na stretnutiach. Ich zhromaždenia sa nevolali cirkvi, ale „modlitebné domy“ (proseuchai). Schvaľovali utajovanie alebo dokonca popieranie svojich myšlienok z obavy pred prenasledovaním; mnohí z nich navonok žili ako katolíci.

Ich ideálom bola čisto duchovná komunita veriacich, ktorá by potlačila všetky rasové rozdiely. Ich nepriatelia ich neustále obviňovali z hrubej nemravnosti, dokonca aj na ich modlitebných zhromaždeniach. Jeden z ich hlavných vodcov, Baanes, získal uznaný prídomok „nečistý“ (o ruproz). Sami seba nazývali iba „kresťanmi“; katolíci boli pre nich „Rimania“ (Romaioi), teda ľudia, ktorí poslúchajú rímskeho cisára. Protestant Harnack ich označuje za „dualizujúcich puritánov a individualistov“ a za „anti-hierarchické kresťanstvo postavené na Evanjeliu a Apoštolovi s dôrazným odmietnutím katolíckeho kresťanstva“ (Dogmengeschichte, II, 528).

U Gibbona sú pauliciáni často vykresľovaní ako prežívajúca forma raného a čistého kresťanstva, zbožní ľudia, ktorí sa držali Evanjelia a odmietali neskoršie povery, no ich oponenti ich ohovárali a osočovali. Conybeare sa domnieva, že boli pokračovateľmi adopcionistov. Adeney ich nazýva „v mnohých ohľadoch protestantmi pred protestantizmom“ (The Greek and Eastern Churches). Tento pohľad vysvetľuje, prečo sekta vzbudzuje u moderných autorov viac záujmu a určite aj viac sympatií, ako si zaslúži.

II. História 

Konštantín z Mananalisu si dal meno Silvanus a založil to, čo sa považuje za prvú pauliciánsku komunitu v Kibosse, v Arménsku. Začal učiť okolo roku 657. Nenapísal žiadne knihy a učil, že Nový zákon, ako ho predstavoval (jeho „Evanjelium a Apoštol“), má byť jediným textom používaným jeho nasledovníkmi. Ďalšími pauliciánskymi apoštolmi boli Simeon (nazývaný Titus), vyslaný cisárom Konštantínom Pogonatom (668–85), aby túto sektu potlačil, avšak on k nej konvertoval; potom Armén Gegnesius (Timotej); Jozef (Epafroditus); Zachariáš, ktorého mnohí odmietli, Baanes a Sergius (Tychikus). Založili šesť kongregácií v Arménsku a Ponte, ktorým dali mená po cirkvách apoštola Pavla (napr. Kibossa bola „Macedónia – Philippania“).

Konštantín-Silvanus po tom, ako dvadsaťsedem rokov kázal a rozšíril svoju sektu do západnej časti Malej Ázie, bol zatknutý cisárskymi úradmi (Simeonom), odsúdený za kacírstvo a ukameňovaný. V roku 690 bol Simeon-Titus, ktorý sa stal pauliciánom, tiež popravený spolu s mnohými ďalšími.

Dejiny týchto ľudí sú poznačené prenasledovaniami a vlastnými spormi. Armén Pavol (podľa niektorých on dal sekte svoje meno) založil kongregáciu v Episparise v arménskej oblasti Phanarcea (zomrel okolo roku 715). Jeho dvaja synovia Gegnesius-Timotej a Teodor sa pohádali o nástupníctvo. Gegnesius odišiel do Konštantínopolu v roku 717 a presvedčil cisára Leva III. a patriarchu Germana I., že je pravoverný. S cisárskym ozbrojeným sprievodom sa vrátil do Mananalisu a úspešne potlačil Teodorov odpor. Po jeho smrti jeho syn a jeho zať Jozef-Epafroditus znovu viedli spor o nástupníctvo. Zachariášova strana prehrala; mnohí z nich boli zabití Saracénmi.

Jozef (zomrel 775) založil komunity po celej Malej Ázii. Potom prišiel Baanes (zomrel 801). Počas jeho vedenia početnosť a vplyv sekty klesali. Ale istý Sergius-Tychikus, ktorý vyvolal novú schizmu, reformoval a posilnil hnutie vo svojej skupine. Pauliciáni sa teraz delili na baanitov (stará skupina) a sergitov (reformovaná sekta). Sergius bol horlivým šíriteľom herézy; chválil sa, že šíril svoje evanjelium „od východu na západ, od severu na juh“ (Petrus Siculus, Historia Manichaorum, op. cit., 45).

Medzitým sergiti bojovali proti svojim rivalom a takmer ich vyhubili. Od cisárskej vlády sa pauliciánom dostávalo striedavo prenasledovania a ochrany. Konštantín IV. a ešte viac Justinián II. ich kruto prenasledovali. Prví ikonoklastickí cisári (Lev III. a jeho nasledovníci) ich chránili; Conybeare považuje týchto cisárov prakticky za pauliciánov (op. cit.). Nikefor I. ich toleroval výmenou za to, že slúžili v jeho vojsku vo Frýgii a Lýkaónii. Michal I. ich začal opäť prenasledovať a jeho nástupca Lev V., hoci bol ikonoklastom, sa snažil vyvrátiť obvinenie, že je pauliciánom tým, že ich tiež kruto prenasledoval. Veľké množstvo z nich v tom čase povstalo a utieklo k Saracénom.

Sergius bol zabitý v roku 835. Teodora, regentka za svojho syna Michala III., pokračovala v prenasledovaní, čo viedlo k ďalšiemu povstaniu pod vedením Karbea, ktorý opäť viedol mnoho svojich nasledovníkov cez hranice. Títo pauliciáni, teraz úhlavní nepriatelia byzantského impéria, boli finančne a vojensky podporovaní kalifom. Opevnili miesto zvané Tephrike, ktoré sa stalo ich sídlom. Z Tephrike podnikali neustále nájazdy do impéria, a teda sa stali politickou silou, ktorá bola považovaná za nepriateľa Ríma.

V tomto období veľa čítame o vojnách proti Saracénom, Arménom a pauliciánom. Za vlády Bazila I. vpadla pauliciánska armáda do Malej Ázie až po Efez a takmer až na pobrežie oproti Konštantínopolu, ale boli porazení a Bazil v roku 871 zničil Tephrike. To vymazalo z dejín sektu ako vojenskú silu. Medzitým iní pauliciáni, heretici, ale nie už nie protištátni povstalci, žili v skupinách po celom impériu.

Konštantín V. už presídlil veľké množstvo z nich do Trácie – Bulharska; Ján I. Tzimiskes ich tam poslal ešte oveľa viac, aby bránili Tráciu proti Slovanom. Založili si nové centrum vo Filipopoli, odkiaľ terorizovali svojich susedov. Počas 9. a 10. storočia títo heretici v Arménsku, Malej Ázii a Trácii neustále zamestnávali vládu a Cirkev. „Seliciáni“, ktorých obrátil na katolícku vieru patriarcha Metodius I. (842–46), boli pauliciáni. Fótius proti nim písal a vo svojej encyklike (866) sa chváli, že obrátil veľké množstvo. V Arménsku sekta pokračovala v „Thonraketzi“, ktorú založil istý Smbat v 9. storočí. Conybeare pripisuje tomuto Smbatovi dielo „Kľúč pravdy“, ktoré vydal. Obsahuje Starý zákon a sviatosti krstu, pokánia a Eucharistie. Toto dielo presvedčilo mnohých autorov, že pauliciáni boli nespravodlivo osočovaní a ohováraní. V každom prípade však ide o veľmi neskorú etapu ich histórie a spochybňuje sa, či je tento spis skutočne pauliciánsky. Konštantín IX. presvedčil alebo prinútil tisíce z nich, aby sa vzdali svojich bludov.

Cisárovi Alexiovi Komnénovi sa pripisuje definitívne víťazstvo nad touto herézou. Počas pobytu vo Filipopoli s nimi diskutoval a všetkých alebo takmer všetkých priviedol späť do cirkvi (píše to jeho dcéra v Alexiade). Od tejto doby pauliciáni prakticky miznú z histórie sveta. Zanechali tu však stopy svojej herézy. V Bulharsku sa objavila sekta bogomilov, ktorá zachovala veľa z ich učenia a pretrvala do stredoveku a rozšírila sa na Západ vo forme katarských, albigenských a iných manichejských heréz. Bogomili boli alebo premenovaní pauliciáni, prípadne v ich sekte vstala pauliciánska heréza po nejakom čase z hrobu. V Arménsku sa podobné sekty, odvodené od pauliciánov udržali až do našich čias.

Po vojne v rokoch 1828–29 existovali pauliciánske komunity v časti Arménska, ktorú obsadilo Rusko. Conybeare zverejnil veľmi zaujímavé dokumenty o ich vyznaniach viery a debatách s istým gruzínskym biskupom okolo roku 1837. Práve z týchto debát a z „Kľúča pravdy“ čerpá obraz o pauliciánoch ako o jednoduchých, zbožných ľuďoch, ktorí si uchovali skoršiu (tzv. adopcionistickú) formu kresťanstva. Veľmi zaujímavo, no nie úplne pravdivo, sa témy pauliciánov zhostil Umberto Eco v románe Foucaultovo kyvadlo.

***

predchádzajúce časti:
Herézy a bludy, I. časť: Pelagianizmus
Herézy a bludy, II. časť: Arianizmus a Arius
Herézy a bludy, III. časť: Nestorius a nestoriánstvo
Herézy a bludy, IV. časť: Eutychianizmus a monofyzitizmus, 1/2
Herézy a bludy, IV. časť: Eutychianizmus a monofyzitizmus, 2/2 – dejiny hnutia
Herézy a bludy, V. časť: Sabelliáni
Herézy a bludy, VI. časť: Doketizmus
Herézy a bludy, VII. časť: Monotelitizmus, 1/2
Herézy a bludy, VII. časť: Monotelitizmus, 2/2 – dejiny herézy
Herézy a bludy, VIII. časť: Gnosticizmus, 1/2
Herézy a bludy, VIII. časť: Gnosticizmus, 2/2
Herézy a bludy, IX. časť: Donatisti, 1/2
Herézy a bludy, IX. časť: Donatisti, 2/2
Herézy a bludy, X. časť: Mání a manicheizmus
Herézy a bludy, XI. časť: Montanizmus
Herézy a bludy, XII. časť: Novacián a novacianizmus

***

Titulný obrázok – Peter Paul Rubens, alegória Víťazstvo Pravdy nad Herézou, zdroj: wikimedia commons

The post Herézy a bludy, XIII. časť: Pauliciáni first appeared on .