Latinská omša sa stáva kultom toxickej tradície. Či?

Pre lepšie pochopenie motívov, ktoré ženú ľudí neznášajúcich tradičnú latinskú omšu, je dobré prečítať si občas niektorý z textov, v ktorých prejavujú svoj odpor voči liturgii, ktorá formovala katolícku Cirkev po viac ako 15 storočí. Na stránkach amerického časopisu National Catholic Reporter (https://www.ncronline.org/opinion/guest-voices/latin-mass-becomes-cult-toxic-tradition) som narazil na text od Zity Ballingerovej Fletcherovej, ktorá nekompromisne účtuje s hnutím okolo tradičnej omše. Článok vyšiel v decembri 2019. V nasledujúcom texte sa na niektoré pasáže z článku budeme odvolávať (označené kurzívou) a pokúsime sa pochopiť ich zmysel a motívy, ktoré za nimi stoja. Článok Zity Ballingerovej Fletcherovej je neúmyselne nádherný – na viacerých miestach so šokujúcou úprimnosťou odhaľuje očividné fakty, ako že latinská omša sa slúži v latinčine a že ju slúži kňaz otočený ad orientem a nie čelom k ľudu. Na iných miestach uvádza nezmysly, ako že latinská omša je vyhynutá liturgická tradícia, ktorá na rozdiel od byzantskej alebo koptskej nikdy netvorila žiadnu cirkev.

Považujem za potrebné zdôrazniť – aby to nemiatlo čitateľa –, že byzantský a koptský obrad má pôvod v tradíciách odlišných katolíckych cirkví v zahraničí. Latinská omša je naproti tomu zaniknutým modelom tradície praktizovanej v Spojených štátoch a iných krajinách a nikdy netvorila samostatnú cirkev, ani nebola dovezená z cudzej krajiny. Preto možno latinskú omšu prirovnať ku koptským a byzantským cirkvám asi ako jablká k pomarančom.

A čo bola teda tá organizácia, v ktorej sa pred koncilom (IIVK) tradičná omša slúžila? Klub seniorov? Nebola to náhodou katolícka Cirkev? Suma sumárum, hlavnou myšlienkou textu je, že stará omša je sexistická, opresívna a klerikalistická.

Zita Ballingerová je novinárka a spisovateľka, ktorá pre NCR píše hlavne o dianí v nemeckej cirkvi a v texte poodkrýva dačo zo svojho života:

Každý, kto by ma chcel obviňovať, že neviem, o čom hovorím – čo je obľúbený argument ideológov latinskej omše – sa mýli. Môj názor je založený na faktoch a osobných skúsenostiach.

Proti osobnej skúsenosti samozrejme nemožno namietať, namietať však možno proti generalizovaniu vlastnej skúsenosti a vyvodzovaniu všeobsiahlych a apodiktických záverov.

Vyrastala som v domácnosti s problémami, ale rastúcou vierou, ktorá časom silnela. Moji rodičia boli rozvedení. Moja matka bola katolíčka, ktorá nechodila do kostola viac ako 30 rokov. Vo vetvách môjho rodokmeňa boli príbuzní, ktorí by sa dali najlepšie opísať ako ateisti, a iní tradičnejšieho kresťanského typu. Moja matka sa rozhodla vrátiť do katolíckej Cirkvi, keď som bola mladá. Od malička som verila v Krista a považovala som sa za katolíčku – ostatní príbuzní sa ma ešte na základnej škole márne snažili obrátiť na ateizmus.

Možno to znie ako začiatok šťastného príbehu viery a objavovania. Nebolo to tak. Cesta mojej rodiny do katolíckej Cirkvi bola dlhá, búrlivá a nepríjemná – prerušovaná sériou hrozného, zlého zaobchádzania zo strany katolíckych duchovných, rehoľníkov, škôl a farníkov. (Je zázrak, že som stále katolíčkou a stala som sa katolíckou novinárkou.)

Latinská omša vystupuje v tomto zlom príbehu v niekoľkých bodoch. Posledné omše, na ktoré si moja matka spomínala, sa konali pred II. vatikánskym koncilom, takže prirodzene začala chodiť na latinské omše, keď sa vrátila do Cirkvi, pretože ich poznala. Cirkev nás privíta, pomyslela si. Zaobchádzanie, s ktorým sme sa stretli, sa podobalo španielskej inkvizícii.

Autorka odhaľuje, že v jej rodine sa veľmi katolícky nežilo, ale viera sa tam časom vrátila a najmä ona, po nejakých peripetiách, ktoré vraj pripomínali prenasledovanie od španielskej inkvizície sa znova vrátila a stala sa katolíckou novinárkou. V nasledujúcich odsekoch však zúrenie inkvizície dostáva trochu jemnejšiu formu:

Netreba dodávať, že čokoľvek v kostole vyzeralo ako žena, bolo úplne zahalené. Bol tam humor ako na pohrebe a farár, oblečený v honosnom rúchu, pripomínal renesančného baróna. Po viac ako hodine, ktorú sme strávili každú nedeľu kýchajúc v kúdoloch kadidlového dymu sme sa necítili bližšie k Bohu.

Je pravdou, že na tradičných omšiach nebýva veľa humoru a vtipu, kňazi sa držia rubrík a nemajú priestor pre veselé vstupy, privítania, rozlúčenia, balóniky, artistov, potlesk a smiech, aké vídavame na nových omšiach.

A tiež je pravdou, že na tradičných omšiach sa zvykne používať kadidlo, hoci to sa nepoužíva preto, aby ľuďom spríjemnilo pobyt v kostole, ale preto, aby sa podčiarkla a zdôraznila dôležitosť bohoslužby a obety prinášanej Bohu. Koncept bohoslužby ako služby Bohu sa však dnes spomedzi katolíkov vytratil a Fletcherovej riadky to dokazujú. Bohoslužba je službou Bohu už len okrajovo, ak vôbec, je to najmä služba človeku.

A incenz vo všeobecnosti mnohým moderným katolíkom prekáža, asi má veľkú uhlíkovú stopu a tiež spôsobuje rakovinu, ako vyskúmali britskí vedci. https://www.heraldscotland.com/news/12534266.cancer-warnings-over-incense-become-burning-health-issue/

V predchádzajúcej ére bola latinská omša jednotným a štandardným spôsobom slávenia liturgie v Spojených štátoch. V dôsledku veľmi potrebných reforiem, ktoré zaviedol II. vatikánsky koncil, sa latinská omša stala útočiskom pre sekty v Cirkvi odporujúce zmenám. Ultrakonzervativizmus praktizovaný skupinami okolo latinskej omše je radikálny a úzkoprsý. Využívajú štruktúru latinskej omše, aby získali kontrolu nad veriacimi – najmä ženami, ktoré sú pri latinských obradoch uvrhnuté do stavu diskriminačného otroctva. Tvrdošijné, antimoderné praktiky týchto prívržencov latinskej omše hraničia s kultom.

Fletcherová sa obáva rozdelenia v Cirkvi. V jej textoch z nemeckého prostredia to nie je veľmi vidieť, hoci Nemci na schizme usilovne pracujú, autorka spokojne reportuje o ich synodálnych úspechoch. Autorku však desí schizma „sekty okolo latinskej omše“ – hoci je to ona, nie katolíci pripútaní k starodávnej liturgickej tradícii, kto týmto článkom spôsobuje rozdelenie. Jej nikto nezakazuje chodiť na novú omšu, nikto nepožaduje, aby sa nová omša slúžila mimo farské kostoly, nie v nedeľu, nie vo sviatok, bez veriacich a aby sa o povolenie takúto omšu slúžiť musel kňaz doprosovať až v Ríme a popritom si vypočuť kopu invektív od odmietača koncilu až po sedevakantistu alebo odmietača pápeža Františka. A nakoniec byť odmietnutý.

O akých antimoderných praktikách hovorí nie je zrejmé, pretože aj tradicionalisti chodia na omše autami, svietia elektrickými svetlami ba dokonca majú mobily a sociálne siete, cez ktoré sa organizujú. Ich deti vedia čítať a písať, sú vzdelaní a nežijú v chatrčiach za mestom. Neužívajú však antikoncepciu, ešte stále rozlišujú medzi mužmi a ženami a netlieskajú LGBTI hnutiu, sú proti potratom, proti rozvodom, proti zelenému šialenstvu, proti pýche a ostatným hriechom a proti progresívnym vymoženostiam, ktoré sú v rozpore s Božím zákonom. Ak tým myslela toto, tak áno, mala pravdu.

Latinská omša podporuje klerikalistické štruktúry v Cirkvi. Liturgia – v starodávnom a nie v modernom ľudovom jazyku – dáva všetku moc do rúk kňaza. Kňaz je väčšinu obradu otočený chrbtom k ľuďom. Okrem príležitostných odpovedí zhromaždenie nehrá žiadnu aktívnu úlohu pri bohoslužbe. Od všetkých ľudí v kostole sa očakáva, že si v rôznych okamihoch na povel kľaknú. Kňaz je v centre predstavenia. Od ľudí, ktorým má slúžiť, ho oddeľuje oltárna mreža/zábradlie – bariéra, ktorá mu dáva privilégiá. Na prijatie Eucharistie si ľudia musia kľaknúť pri jeho nohách. …

Spojenie medzi tradičnou latinskou omšou a klerikalizmom je dostatočne omieľaná téma. Fletcherová v skutočnosti nevysvetľuje ako sú stará latinská omša a klerikalizmus spojené, skôr voľne asociuje – kňaz nosí pekné rúcha (ako renesančný barón), je chrbtom k ľudu, modlí sa po latinsky a teda má moc. Táto liturgia teda dala kňazovi moc a ten ju zneužíva na ovládanie veriacich. Ako sa to stalo? Skrze oltárne zábradlie, to dáva kňazovi privilégia. Ako? Je to nejaký magický kus nábytku? A čo tam, kde oltárnu mrežu nemajú? Tam sa to privilégium udeľuje ako? Píše, že „kňaz je v strede predstavenia“. Tu však už zo zbežného porovnania vychádza, že Ballingerová Fletcherová sa mýli. Práve v novej omši je kňaz v centre predstavenia. Často sa poukazovalo na to, že skutočnosť, že po liturgickej reforme sa kňaz môže pozerať na ľudí a stretávať sa s nimi prostredníctvom očného kontaktu, znamená, že v novej omši je kňaz oveľa výraznejší činiteľ a nová omša je oveľa viac ovplyvnená osobnosťou kňaza.

Pápež Benedikt vo svojom Duchu liturgie poukázal na slávenie omše tvárou k ľudu a aké pokušenie to predstavuje pre kňaza, ktorý má osobnú charizmu, aby ju použil na ľudí. Je to problematické, pretože osobnosť kňaza môže zatemniť posolstvo samotnej liturgie. V extrémnych prípadoch môže byť dokonca súčasťou kultu osobnosti. V tradičnej omši je kňaz práve naopak v úzadí. Celebruje anonymne, používa len slová liturgie, je obrátený smerom k Bohu, má na sebe formálne rúcha, ktoré by mohol nosiť ktorýkoľvek iný kňaz vo farnosti a zrak k ľudu pozdvihuje len v malom počte prípadov. Nemá priestor na herecké, rečnícke ani iné výkony.

Osobnosť kňaza ustupuje do úzadia, aby urobila priestor Kristovi, ktorý sa skrze kňaza, sprítomňuje a skrze kňaza aj obetuje za nás.

Len pre zaujímavosť, tieto veci krásne dokumentuje JKS:
247 – k obete sa schádzame, ktorú tebe v čas terajší, skrze kňaza konáme.
223 – tú obeť preslávnu, Pán Ježiš založil a službu jej hlavnú, len kňazom uložil.
236 – prijmi, Pane, obetu, ktorú kňaz ti koná tu, na oltári obetuje obeť presvätú.
255 – nech je milá Obeť naša, ako obeť Ábela, ktorú ti kňaz tu prináša, bo Cirkev ho posiela.

Tradičná omša na jednej strane veľmi vyzdvihuje a bráni úlohu sviatostného kňazstva, úradu, liturgického činiteľa a na strane druhej potláča úlohu osobnosti kňaza, ktorá nie je pri omši dôležitá. Tu sa Fletcherová veľmi mýli.

Rovnako sa mýli, keď s hrôzou tvrdí, že „od všetkých ľudí v kostole sa očakáva, že v rôznych okamihoch na povel kľaknú“. Nie sú vari vo formulári pre Novus ordo missae (NOM) rubriky aj pre laikov? V skutočnosti sú v NOM rubriky formalizované a prísne a vymáhajú sa nekompromisnejšie ako tie v tradičnej omši, ktoré nie sú ničím iným ako miestnymi zvykmi. Aj nie príliš starý človek si pamätá, ako sa pri NOM u nás kľačalo od premenenia až po Otče náš, čo mal byť okrem iného výraz úcty pred Skutočnou prítomnosťou Pána v konsekrovaných spôsoboch. Okolo roku 2000 prišiel prípis, aby sa po premenení stálo, lebo už tej úcty bolo pravdepodobne dosť. A tak všetci ako na povel začali stáť.

Nepravdou, ktorá spochybňuje Fletcherovej kvalifikáciu v otázke liturgie, je aj tvrdenie, že veriaci si pri sv. prijímaní kľakajú k nohám kňaza. Veriaci si kľakajú pred Bohom a pred mimoriadnym zázrakom, ktorý sa pred nimi udial, teda že sa Ježiš Kristus, s Telom i Krvou, Božstvom i Človečenstvom mocou konsekračných slov tajomne premenil na chlieb a víno. Zdá sa, že autorka nemá pred takýmto obrovským a nepochopiteľným zázrakom ani toľko rešpektu ako pred vlastným hypertrofovaným egom. A pred kým si potom kľaká kňaz, pred tým ako ako dvíha konsekrovanú hostiu na tradičnej omši? Komu opakovane vyznáva svoju hriešnosť, čo je oveľa výraznejšia črta staršej omše ako novšej? V omši nie je uctievaný človek, ale Boh.

Je poľutovaniahodné, že mladšie generácie katolíkov, ktorí sa snažia prehĺbiť svoju vieru, sú vtiahnutí do tohto víru toxického, tradičného radikalizmu. Nedávno som bola pozvaná na prednášku v tradičnom kostole a videla som tam veľa mladých rodín na latinskej omši. Náhodou som prišla skôr, než omša skončila – a tak som chcela ísť na prijímanie, rozhodla som sa zostať. Nie je prekvapením, že som bola obklopená zahalenými ženami, ktoré sa pomedzi padanie na kolenách venovali vrhaniu nesúhlasných pohľadov na moje legíny a náušnice.

Keď som sa rozhliadla okolo seba, bola som prekvapená, keď som medzi davom videla mnoho vysokoškolsky vzdelaných mužov a žien. Zdalo sa, že kňazi majú okolo 30 rokov. Je zrejmé, že títo ľudia boli príliš mladí na to, aby si pamätali časy pred II. vatikánskym koncilom. No niečo ich sem ťahalo. Rodičovský vplyv? Pochybujem. Zdalo sa, že ide o spoločného ducha ultrakonzervativizmu. Zdalo sa mi desivé uvažovať o tom, ako sa uzavreté myslenie latinskej omše dokázalo časom replikovať a šíriť ako vírus.

Nie je prekvapením, že som tam mala ďalší nezabudnuteľne zlý zážitok. Požiadala som o prijatie svätého prijímania do rúk. Väčšina kňazov tradičného typu, s ktorými som sa počas svojho života stretla, mi dala Eucharistiu do rúk. Nie tento. Doslova urobil pri oltári scénu a vzdialil odo mňa Eucharistiu, keď som sa po ňu natiahla – ako keby moje ruky poškvrnili samotného Ježiša, ktorý podľa katolíckej viery hľadá spoločenstvo s mojou dušou. V tom momente som vážne uvažovala o tom, že vyjdem z kostola, ale rozhodla som sa namiesto toho prijať Eucharistiu, keďže som sa chcela pomodliť. Po svätej omši som išla povedať kňazom svoj názor.

Odpoveď, ktorú som dostala, formoval klerikalizmus. Keď som asistujúceho kňaza informovala, že farár bol ku mne pri oltári veľmi hrubý a požiadala som ho, aby mu odovzdal môj názor: „Ja nebudem kritizovať nášho farára. Je to náš pastier. Nepoviem mu to,“ povedal.

Pripomenula som mu, že ako kňaz by mal slúžiť a vážiť si spätnú väzbu mňa, veriacej. Kňaz o krok ustúpil a začudovane sa na mňa pozrel, akoby mu ani nenapadlo, že má slúžiť. „Dobre. Poviem farárovi, čo ste povedali,“ povedal blahosklonne. „Ale nemyslím si, že urobil niečo zlé.“

Jeho postoj bol typickým príkladom kultúry v katolíckej Cirkvi, ktorá podporuje zneužívanie. Jeho prvou reakciou bola absolútna lojalita voči svojmu farárovi a odmietol moje názory. Keď som ešte viac zatlačila, rázne poprel všetko previnenie. Pre klerikalistov sú vždy problémom sťažovatelia – nie tí, ktorí patria k ich stádu, a už vôbec nie duchovní… Tvrdil, že Cirkev povoľuje prijímanie do rúk len „v extrémnych prípadoch“. Samozrejme viem, že to nie je pravda. Svoje radikálne fundamentalistické argumenty uzavrel tým, že latinská omša je slávnostný obrad rovnocenný s byzantským a koptským obradom a že pravidlá nemožno meniť. Obvinil ma, že som „neúctivá“, keď očakávam, že „oni zmenia svoje obrady“.

Ohavná hydra klerikalizmu, ktorá prekáža synodálne orientovaným katolíkom, vrátane najvyššieho. V tejto, bezpochyby tragickej a neznesiteľnej udalosti, nachádzame niekoľko zaujímavých indícií. Jednak sa zdá, že prehlbovanie viery akosi vedie ku koketovaniu s tradičnou omšou. Zástancovia tejto liturgie síce veľakrát opakovali, že čím hlbšie sa človek pokúša preniknúť do podstaty viery, tým menej ho nová omša, so všetkými aberáciami a abúzmi môže duchovne uspokojiť. A človek alebo duchovne hladuje, alebo sa vydá za bohatším žriedlom. Toto potvrdzuje aj, že Ballingerová Fletcherová, keď upozorňuje, že na tradičnej omši stretla najmä mladších a vzdelaných, ktorí nezažili predkoncilovú dobu. Tých nemohla priviesť k latinskej omši nostalgia, ale iba potreba. To, že nedokáže pochopiť, prečo sa „uzavreté myslenie latinskej omše replikuje ako vírus“ je pochopiteľné, pretože nezáleží na tom, či je myslenie uzavreté alebo otvorené, ale či vedie k pravde, alebo k omylu.

Druhý zaujímavý bod je nástojčivosť, s ktorou potrebujú nepriatelia tradičnej omše za každú cenu prijímať na ruku. Rubriky tradičnej omše nedovoľujú čítať epištolu laikom, rozdávať sv. prijímanie laickým rozdávateľom a ani prijímať na ruku. Prečo majú potrebu za každú cenu tie rubriky porušiť? Aby ukázali, kto je tu pánom?

A čo je ešte zaujímavejšie, je potreba ísť sa sťažovať. Akoby omša nebola obetou prinášanou Bohu, ako na poďakovanie, oslavu, zmierenie a vyprosenie pomoci, kedy je treba brať ohľad najmä na Boha. Akoby omša bola niečím, čo je určené len pre človeka a preto si človek môže robiť čo chce. To potvrdzuje aj autorkino rozhorčenie nad tým, že prítomné ženy zazerali na jej legíny. Vari si niekto dovoľuje predpisovať človeku, ktorý je pánom všetkého, čo si má obliecť na bohoslužbu? Na druhej strane, ak sa nová omša dá slúžiť aj na pláži a nafukovačke, tak potom zazerať na legíny je naozaj už príliš.

A tretí zaujímavý bod je, že Cirkev, ktorá nereflektuje na spätnú väzbu od veriacich, skrátka nie je tá pravá. To je dôležitý bod, ktorý poznačil celú synodálnu komédiu, ktorú teraz zažívame. Kedysi sa teológovia pokúšali detailne pochopiť a porozumieť zákon zjavený aj prirodzený – teda, čo Boh od človeka požaduje – a na základe toho sformulovať náuku o tom, ako žiť správne. Dnes, a synodálny proces je toho znakom, sa pokúšajú teológovia pochopiť ako ľudia žijú a na základe toho sformulovať zákon – teda to, čo údajne Boh od človeka požaduje. Kam môže viesť takýto nezmysel?

Veľmi zaujímavá je otázka sexizmu a útlaku žien v tradičnej omši. Fletcherová o tom píše na troch miestach:

Latinská tradícia utláča ženy. Od žien sa očakáva – v niektorých prípadoch majú dokonca prikázané –, aby nosili sukne namiesto nohavíc, zahaľovali sa dlhým oblečením a na hlave nosili závoj. Pre mužov takéto pravidlá neexistujú. Je to diskriminácia, a preto latinská omša aktívne podporuje sexizmus. Namiesto zjednocujúcej formy bohoslužieb sa latinská omša stala nástrojom útlaku a miestom stretnutia katolíckych fundamentalistov. Vo väčšine prípadov je zdvorilý nesúhlas s ľuďmi zo sekty latinskej omše úplne zbytočný, lebo ich postoj ich oslepuje – nielen voči pravej viere, ale aj voči ich vlastnému správaniu. Správajú sa k ostatným s pýchou a nepriateľstvom, ale ich svedomie im nič nevyčíta, pretože sú presvedčení, že ich cesta je svätá a iné nie.

Toto je veľa prázdnych zovšeobecnení. Pýchou sa šermuje vždy, keď dôjdu argumenty. Ale pozrime sa, čo sa o sexizme starej omše ešte dozvieme.

Keď som ako tínedžerka takmer opustila Cirkev, rozhodla som sa zostať katolíčkou praktizovaním svojej viery na voľnej nohe – nepatrila som do žiadnej farnosti a v nedeľu som navštevovala rôzne kostoly. V jednom prípade si kňaz všimol, že sa tam objavujem polopravidelne a oslovil ma s presvedčivým prejavom, ktorým maskoval diskrimináciu: „Mali by ste radšej prísť na latinskú omšu a nosiť závoj. Ženy v kostole vyzerajú najkrajšie, keď sú zahalené,“ snažil sa ma presvedčiť…

Najviac znepokojujúce na tomto rozhovore bolo jeho úsilie, aby útlak znel pozitívne. Samozrejme nedávalo zmysel, žeby moje vlasy vyzerali lepšie, keby ich ľudia nevideli. Rozhorčená som ho požiadala, aby mi vysvetlil, prečo si myslí, žeby som mala uvažovať o zakrytí hlavy.

„Pretože je to úctivejšie,“ odpovedal vážne.

Na otázku, prečo bolo neúctivé ukazovať vlasy, ktoré mi dal Boh – a prečo si muži v kostole nemuseli zakrývať vlasy – nedokázal odpovedať. Zareagoval zle, pretože som spochybnila jeho autoritu. V každom prípade som nemala v úmysle poslúchnuť. Vedela som, že môžem svoju vieru v Boha odniesť inam. Potom som sa už do toho kostola nevrátila.

Postoj kňaza k zahaľovaniu žien je typický pre latinských omšových kultistov. Zdá sa, že veria, že ženy vyzerajú v kostole lepšie, keď ich ľudia nevidia. Závoj sa snažia predať dievčatám ako symbol ženskej zbožnosti. Zastávajú názor, že zakrývať sa a skrývať sa je krásne, hoci takáto prax je pravým opakom prirodzenej krásy.

V konečnom dôsledku nezáleží na tom, aké pekné, čipkované alebo farebné sa môžu závoje zdať potenciálnym nositeľom – závoje majú zakryť ženskú krásu a zabrániť ľuďom, aby si ženy všimli. Propagáciou závoja okrádajú fundamentalisti latinskej omše ženy o slobodu, pričom sa snažia, aby to vyzeralo ako oslobodzujúca voľba. Ich postoj sa príliš nelíši od náboženských extrémistov na Blízkom východe a v Ázii.

Závoj má byť vonkajším znakom vnútornej túžby ženy pokoriť sa pred Bohom, skutočne prítomným v Najsvätejšej sviatosti. Ženy sú symbolmi Cirkvi – Kristovej nevesty – a závoj má byť viditeľnou pripomienkou toho, že Cirkev sa dokonale podriaďuje láskyplnej vláde Ježiša Krista. Keďže Cirkev je Kristova „nevesta“, má zmysel, aby si nevesta zahalila hlavu „na znak autority“ (1Kor 11,10) a podriadenia sa ženíchovi – Kristovi, ktorého predstavujú muži. Cirkev sa podriaďuje Kristovi, nie naopak. A povaha tohto podriadenia je láska – kto by sa nepoddal Tomu, ktorý miluje až na smrť?

Už 2000 rokov nosia katolícke ženy v kostole nejakú pokrývku hlavy. A hoci konkrétne dôvody bývali rozmanité, táto prax sa vždy zameriavala k transcendencii miesta – kostola, v ktorom Kristus reálne prebýva v Eucharistii. Každý katolícky kostol, ktorý dostal tento veľkolepý dar od samotného Ježiša, má v sebe niečo, čo nikde inde nenájdete: pravú, živú prítomnosť Ženícha, ukrytú pod výzorom chleba a vína. Závoj je vizuálna kázeň, je to verejné vyhlásenie pred Ježišom, že ON JE Pán a že Ho milujeme a že sme pripravení ho poslúchať. Je to v úplnom rozpore s kultúrou dneška, hlásať poslušnosť uprostred kultúry, ktorá je presiaknutá postojom „nebudem slúžiť“.

Závoj je znakom veľkej dôstojnosti, ktorá je vlastná žene, ktorá má v sebe potenciál prijať život…, ľudský aj nadprirodzený život Boha. Toto je dôležitá správa, ktorú svet potrebuje počuť, teraz viac ako kedykoľvek predtým!

Okrem toho, kostol je miestom modlitby, kde je vhodné odstrániť všetko, čo zrak človeka, ľahko náchylný k blúdeniu, môže rozptýliť od modlitby, zviesť k pokušeniu a následne k hriechu. Nevhodné a nedostatočné oblečenie, ktoré sa snáď hodí do telocvične alebo na kúpalisko, ale ani extravagantné a prepychové odevy nie sú vhodné na miesto, kam chodíme, aby sme mali účasť na Kristových vykupiteľských zásluhách. Toto však Fletcherová zjavne nechápe. Ba nechápe ani fakt, že odhaľovanie sa a nahota, ktoré zachvátili túto spoločnosť ženám nepriniesli ani slobodu, ani viac úcty a rešpektu v mužských očiach, ale naopak, odľudštili ich a spravili z nich sexuálne objekty.

Jedna príležitosť, ktorá mi zostala v pamäti, bola, keď som sa zúčastnila omše na katolíckej univerzite. Bola to rušná nedeľa a môj rozvrh si vyžadoval, aby som sa zúčastnila na omši v konkrétnom čase. Nevedela som, že je to latinská omša, kým som nevstúpila. Atmosféra bola typicky stredoveká. Bola som prekvapená, keď som tam spoznala nejakých ľudí. Jedným z nich bol profesor, o ktorom sa vedelo, že je šovinista. Keď som uvidela jeho manželku, bola som šokovaná – a zrazu som si uvedomila ohavný rozmer jeho predsudkov. Jeho manželka bola len duchom ženy. Bola zahalená od hlavy po päty. Jej šaty boli také dlhé, že sa ťahali po podlahe. Dokonca mala zakrytý celý krk a ruky. Hlavu mala sklonenú a vždy kráčala za manželom. Niesla ruženec a vyzerala fyzicky slabá – takmer chorá… Keď som to videla, uverila som, že som svedkom veľmi temnej stránky profesorovej spirituality. Jeho náboženstvo bolo nástrojom ovládania a zneužívania.

Ohavný stredovek. Vtedy boli ženy neznesiteľne utláčané a týrané. Tu Fletcherová skĺza úplne mimo realitu. Jednak ad hominem útočí na dotyčného a bez dôkazov predpokladá, že svoju manželku núti nosiť dlhé šaty a zahaľovať sa v kostole. Zdá sa, že tu jej skôr prekážajú samotné ženy, ktoré narúšajú jej predstavu o modernej katolíckej žene. Potvrdzuje to aj iný príklad, ktorý dáva:

Môj druhý príklad sa týka mladšej katolíckej vekovej skupiny – mnohí z nich sa zjavne stávajú obeťami ultratradičnej ideológie latinskej omše podporovanej v katolíckych skupinách a na univerzitách. Moja známa, približne v mojom veku, sa rozhodla tam zoznámiť s nejakými mladými katolíckymi mužmi – podľa môjho osobného názoru je to čistý recept na katastrofu. Medzi príbehmi, ktoré som od nej počula, boli aj také o tradičných katolíckych mužoch, ktorí si hľadali manželky a pýtali sa jej a iných dievčat, skôr ako s nimi išli na rande: „Si ochotná zahaliť sa?“ Títo muži sa nechceli stýkať so ženami, ktorým nemohli nábožensky dominovať.

Muži, ktorých stretla v tejto tradičnej katolíckej skupine, sa predtým, ako sa rozhodli stráviť s dievčatami čas, rozprávali s nimi o teológii – boli arogantní a verili, že sú nejakým spôsobom morálne nadradení ženám. Namiesto toho, aby bránila svoju dôstojnosť, rozhodla sa podľahnúť tlaku – chodiť na tradičné bohoslužby a nosiť tam závoj. Stále nechápem, prečo.

Nepochopenie býva počiatkom nenávisti. Zdá sa, že Fletcherová sa bojí dám, ktoré v kostole nosia závoj, pretože nechápe, aké hodnoty a princípy ich k tomu vedú. To však nie je argument, ktorý by obhájil jej nereálne závery.

Pápež František vo svojej homílii začiatkom minulého mesiaca varoval katolíkov pred pokrytectvom. Pokrytectvo opísal ako „ukazovanie sa jedným spôsobom, ale konanie iným“ a povedal, že pokrytecký postoj „vždy zabíja“. https://www.vaticannews.va/en/pope-francis/mass-casa-santa-marta/2019-10/pope-francis-mass-santa-marta-homily-hypocrites.html

Ježiš podľa pápeža Františka netoleroval pokrytectvo, ale rád ho demaskoval. „Kresťan, ktorý nevie obviniť sám seba, nie je dobrý kresťan,“ povedal pápež. https://cruxnow.com/cns/2019/10/15/jesus-does-not-tolerate-hypocrisy-pope-says/

Netolerantná atmosféra latinskej omše je v príkrom rozpore s predstavou pápeža Františka o tom, čím má byť katolícka Cirkev. „Cirkev nie je pevnosť, ale stan schopný rásť a ponúkať prístup každému,“ povedal pápež František. „Cirkev“ vychádza von“ alebo nie je Cirkvou, kráča a stále rozširuje svoj priestor, aby všetci mohli vojsť, inak to nie je Cirkev.“ https://www.ncronline.org/node/185032

Súcit definuje pravý katolicizmus. Radikálni tradicionalisti, ktorí lipnú na pompéznosti, ceremóniách a úzkoprsých rituáloch zastaraných latinských obradov, by urobili dobre, keby sa riadili Ježišovou radou v Evanjeliu podľa Matúša, kapitole 9: „Choďte a naučte sa, čo to znamená: „Milosrdenstvo chcem, a nie obetu.“

Tak a na záver máme, popri už vyššie spomenutej pýche, vymenované všetky ťažké hriechy tradičných katolíkov. Sú v prvom rade pokrytcami, lebo Fletcherová vidí, že inak sa tvária a inak konajú. Kde to vidí? Aký dôkaz priniesla? Žiaden. Tiež sú samozrejme netolerantní, lebo nechcú dopustiť, aby im z latinskej omše urobili také cirkusové predstavenie, aké vídame na NOM – viď:

Ale tolerancia a sprevádzanie je základ a preto je potrebné, aby každému bolo dovolené všetko. Teda okrem tradičných katolíkov. No a nakoniec sú úzkoprsí a lipnú na pompéznosti (Mons. Halík by povedal triumfalizme) zastaralých obradov.

No dobre, ak takí sú, snáď by Fletcherová mohla radu, ktorú dáva tradicionalistom, aplikovať aj sama na seba a naučiť sa byť k tým zaostalým neborákom milosrdná a láskavá, ako radí Ježiš v Evanjeliu podľa Matúša. Alebo sú to práve tradicionalisti, ktorí ako jediní si milosrdenstvo nezasluhujú? Čoraz častejšie sa to tak javí.

The post Latinská omša sa stáva kultom toxickej tradície. Či? first appeared on .