Mateo Antonio Pérez de Albéniz Velilla, katolícky hudobný skladateľ 18. a 19. storočia

Uvedomil som si, že v poslednej dobe som akosi zanedbal v rámci predstavovania kultúrneho katolíckeho dedičstva našim čitateľom na hudobných skladateľov katolíkov, ktorí si svojou nádhernou hudbou získavali srdcia veriacich katolíkov po celom svete nielen v minulosti, ale aj dnes.

Dosiaľ som na našom portáli ohľadom katolíckej hudby napísal len kratší článok o Jánovi Dismasovi Zelenkovi, českom barokovom hudobnom skladateľovi, ktorý si čitatelia v prípade záujmu môžu pripomenúť na tomto odkaze: https://christianitas.sk/jan-dismas-zelenka-genialny-cesky-katolicky-barokovy-skladatel-ktoreho-dielo-ocari-milovnika-hudby-aj-dnes/ a pre portál abc tradície som napísal článok o mojich obľúbených talianskych skladateľoch Giovanni Batistovi Pescettim a Nicollovi Porporovi, ktorý si čitatelia môžu prečítať tu: https://abc.tradi.sk/cirkev/215-giovanni-battista-pescetti-katolicky-skladatel-v-tieni-j-s-bacha-a-g-f-haendela

Nebudem dlho zatĺkať, veď je to aj pri výbere hudobných diel vidieť, samozrejme, tak ako je pre mňa najzaujímavejšie v dejinách 16. a 17. storočie, aj vo výtvarnom či hudobnom umení dávam prednosť barokovým maliarom i hudobným skladateľom.

Ale keďže som našim čitateľom sľúbil, že nejaký čas nebudem robiť reklamu baroku, aby náhodou nezískali alergiu na toto úžasné obdobie v dejinách ľudstva (neviem si síce dosť dobre niečo také predstaviť, ale ako sa hovorí, jeden nikdy nevie), tak dnes by som teda nepredstavil nikoho z dlhého radu vynikajúcich barokových hudobných skladateľov, či niektorého známeho hudobného velikána z iných období, ale vyberiem umelca, ktorý podľa môjho názoru nepatrí medzi tých známejších v našej čitateľskej obci. A napriek môjmu ubezpečeniu vyššie si neodpustím malilinké barokové odbočenie a keďže som v úvode spomenul Niccolu Antonia Porporu, tak by som cteným čitateľom rád odporučil jeho nádherné Salve Regina, som presvedčený, že po vypočutí mi toto „zdržanie“ bude odpustené:

Niccolo Antonio Porpora, Salve Regina, spieva neprekonateľná Sonia Prina
zdroj: youtube.com

Keďže sa mi stredovek z umeleckej stránky zdá byť trošku nudný, nezačnem teda ani žiadnym gregoriánskym chorálom, aj keď v rámci predstavovania katolíckej hudby príde určite rad aj naň, ako i stredovekú cirkevnú katolícku hudbu, ktorá je tiež nádherná.

Dnes by som však našim čitateľom rád predstavil Matea Antonia Péreza de Albéniz Velillu, ktorý tvoril na rozhraní klasicizmu a romantizmu, aj keď v jeho prípade sa nedá úplne jednoznačne určiť, či inklinoval viac ku klasicizmu alebo romantizmu. Mne bol však veľmi sympatický nielen preto, že bol katolíkom, ale tiež preto, že bol baskickým národovcom, neznášajúcim rovným dielom Angličanov i Francúzov, s ktorými mali Španieli trpké skúsenosti.

K jeho najznámejším hudobným dielam patrí zabudnutá klavírna Sonata in D Mayor, na ktorej vidieť, že veľký hudobný vplyv na jeho tvorbu mal nielen Joseph Haydn, ale aj môj veľmi obľúbený barokový skladateľ Giuseppe Domenico Scarlatti, syn nezabudnuteľného Allesandra Scarlattiho, významného talianskeho operného skladateľa 17. storočia (prepáčte, neovládol som sa, ale domnievam sa, že pár informácií o Scarlattim nemôže uškodiť…)

Giuseppe Domenico Scarlatti väčšinu svojho života strávil v službách portugalského a španielskeho kráľovského dvora a jeho hudobné dielo presahuje nielen rámec baroka, ale výrazne ovplyvnil aj vývoj klasicizmu. Giuseppe Domenico Scarlatti zložil takmer 560 sonát pre čembalo, s výnimkou niekoľkých diel pre organ, nepatril však medzi skladateľov, ktorí sa venovali výhradne náboženskej hudobnej tvorbe.

Spomenutú Sonatu in D Mayor „znovuobjavil“ v španielskych archívoch hudobný historik a skladateľ Joacquin Nin v roku 1925, a keď s touto „zabudnutou“ sonátou oboznámil odbornú verejnosť a milovníkov vážnej hudby, zožal doslova ovácie (aj rok 1925 predstavoval ešte krásnu dobu, čas, keď sa ešte vysoko cenilo ozajstné umenie a nie dementná degenerovanosť zvíjajúcich sa tupých, Hollywoodom formovaných kreatúr na pódiách, ktorá sa presadila v dnešnej, modernej hudbe).

Mateo Antonio Pérez de Albéniz Velilla a jeho Sonata in D Mayor
zdroj: youtube.com

Čo sa týka Matea Antonia Péreza de Albéniz Velillu, jeho náboženská tvorba bola nesmierne rozsiahla a námetovo bohatá. Je autorom viacerých omší, vešpier, vianočných kolied či bohoslužieb za zosnulých, ktoré boli obľúbené najmä v Baskicku a severnom Španielsku. Bol však nielen hudobným skladateľom, ale aj vynikajúcim organistom, zbormajstrom a hudobným pedagógom.

Mateo Antonio Péreza de Albéniz Velilla sa narodil 21. novembra 1765 v Logroño a zomrel 20. júna 1831 v San Sebastiane. Pochádzal z meštianskej španielskej rodiny a jeho otec chcel, aby bol podobne ako on tkáčskym majstrom. Ako dieťa chodieval Mateo Antonio často so svojím otcom na námestie v Logroño predávať látky a nesmierne mu učarovala hudba. Vždy sa aj s otcom zastavili v kostole na modlitbu a malý Mateo miloval, keď sa na námestí alebo v kostole ozývala cirkevná hudba.

Jeho strýko Ignacio Pérez de Albeníz, kaplán v kostole Santa Maria del Palacio vybadal, že mladý Mateo má veľké hudobné nadanie. Umožňoval mladému Mateovi hrávať na organe v spomenutom kostole. Tento nádherný románsky kostol okolo roku 1130 nechal postaviť španielsky panovník Alfonso VII. V 12. storočí kostol spravovali cisterciáni z miestneho kláštora. Neskôr prešiel neskôr viacerými gotickými úpravami a v 18. storočí bol upravený v barokovom štýle. Najreprezentatívnejším prvkom je jeho veža z 13. storočia, ktorá sa takmer zrútila, v 16. storočí ju však zachránil baskický staviteľ Juan de Acha.

V chráme sa nachádza zaujímavá výzdoba, najmä rezby a obrazy Panny Márie, ktoré majú taliansky, španielsky a baskický pôvod. Nádherná je tiež kaplnka „Virgen de la Antigua“, kde sa nachádzal v 12. storočí Boží hrob.

Kostol Santa Maria del Palacio
zdroj: youtube.com

V kostole sa na spomenutých nádherných rezbách nachádzajú výjavy, ako napríklad vystúpenie Krista pred Sanhedrinom, modlitba v Olivovej záhrade, Kristovo bičovanie, Ecce Homo, Kalvária, plač nad mŕtvym Kristom, zostúpenie do Limba, stretnutie Ježiša a učeníkov v Emauzách či vyobrazenia Apoštolov, Nanebovzatie Krista, Panna Mária, Mária Magdaléna a pod.

Veľká škoda je, že starobylý organ, ktorý sa v chráme nachádzal, v 20. storočí nešťastne reštaurovali. Spoločnosť Organeria Española S.A. nedokázala zachrániť značne poškodený organ, všetky staré mechanizmy odstránili a nahradili ich modernými, čo sa negatívne prejavilo aj na jeho zvuku. Takže dnes už nemá význam hrať na miestnom orgáne hry barokových hudobných skladateľov, je to, ak si môžem dovoliť prirovnanie, podobne frustrujúce ako piť vynikajúce víno z umelohmotného pohára…

V posledných rokoch sa našťastie našiel bohatý sponzor a začali snahy o napravenie škôd spôsobených na spomenutom kostolnom orgáne, ktoré vznikli vďaka necitlivému prístupu spoločnosti Organeria Española S.A. Je to však beh na dlhé trate, hoci sa už čiastočne podarilo tie najhoršie pochybenia učinené pri reštaurácii a rekonštrukcii odstrániť. Stále to však nie je istý organ s nádherným zvukom, na ktorom kedysi hrával mladý Mateo Antonio Pérez de Albéniz Velilla, keď začínal ako organista v Logroñe.

V roku 1787 sa Matteo oženil s baskickou dievčinou menom Clara Basanta Zumalacárregui z Tolosy, na svet priviedli šesť detí, z ktorých však prežili iba syn Pedro a dcéra María Luisa. V roku 1788, po neúspešnom vykonaní skúšky na organistu v Ondárroe, bol kaplnkovým majstrom a organistom Santa María la Redonda v Logroñe; v roku 1789 sa stal organistom kostola Santa María de Palacio.

Počas napoleonských vojen sa presťahoval so svojou manželkou a novorodeným synom Pedrom do San Sebastiánu, kde bol dočasným organistom farnosti Santa María la Matriz, nakoniec sa však vrátil do Logroña. Z roku 1796 pochádza prvá katolícka, nábožensky motivovaná datovaná skladba Matea Albéniza „Ave Maria Caelorum“. Podľa niektorých indícií sa pri jej komponovaní nechal inšpirovať španielskym neskororenesančným hudobným skladateľom Alonsom Lobom.

Alonso Lobo: Ave regina caelorum
zdroj: youtube.com

28. októbra 1798 sa manželom Velillovcom narodila dcéra María Luisa, ktorá sa neskôr vydala za organistu Juana Ignacia Lubeta, žiaka Matea de Albéniza a v roku 1802 publikoval v San Sebastiáne metodické dielo o výučbe hudby. Ako už bolo spomenuté vyššie, Mateo je autorom veľkého množstva omší, vešpier, bohoslužieb za zosnulých, motét a kolied. Žiaľ, väčšina jeho skladieb sa nezachovala pre dnešok – stratila sa pri vypálení a drancovaní San Sebastiana anglickými vojakmi, ktoré prenasledovali ustupujúce francúzske jednotky pri ich odchode do Francúzska.

Čo bolo mne na Mateovi Antoniovi Pérezovi de Albeníz Vellilovi nesmierne sympatické bola tá skutočnosť, že rovnako pohŕdal aj Francúzmi, aj Angličanmi. Vnímal ich ako primitívnu nekatolícku chamraď, ktorá škodí slušným ľuďom všade, kam príde.

Po porážke Napoleona ostal pôsobiť v San Sebastiane, kde pokračoval v komponovaní hudobných diel. K najznámejším patrili diela Lauda Jerusalem, niekoľko rekviem, vianočné koledy v baskičtine a sväté omše.

Veľmi zaujímavá je jeho Sonáta En Re Mayor, ktorú mám veľmi rád, v orchestrálnom prevedení s kastaňetami, záujemcovia si ju môžu vypočuť napríklad na tomto odkaze:

Mne osobne však veľmi učarovala Sonata En Re Mayor v zostave harfa a stepovanie, ktorú si môžete vypočuť a pozrieť tu:

Marielle Nordmannovú možno právom zaradiť k najznámejším interpretom na harfe v posledných 20 rokoch. Fabien Ruiz je známy španielsko-francúzsky tanečník, ktorý sa špecializuje v širokej miere aj na španielske tance z Andalúzie.

A na úplný záver tá istá Sonata En Re Mayor v organovom prevedení, pripájam samozrejme odkaz:

Ako som však už spomenul, mne osobne sa najviac páčila verzia s harfou a stepovaním.

Celkovo v rámci románskeho (hispánskeho a talianskeho sveta) mám oveľa radšej barokových organových majstrov ako klasicistických či romantických, ku ktorým patrí spomenutý Mateo Antonio Pérez de Albéniz Velilla. Oveľa viac ako Mateo de Albeníz Velilla mi učaroval napríklad Juan Baptista Cabanilles, ktorého organovú tvorbu si môžete vypočuť napríklad tu:

Nespochybniteľnou pravdou však zrejme zostáva, že kráľom organovej barokovej hudby je Johann Sebastian Bach, ktorého, a to mi určite dáte za pravdu, zvlášť predstavovať netreba.

The post Mateo Antonio Pérez de Albéniz Velilla, katolícky hudobný skladateľ 18. a 19. storočia first appeared on .