Rytierske rády a byzantský Východ (Prvá časť)

Fenomén duchovných rytierskych rádov je tradične považovaný za dieťa kresťanského Západu. Môžeme vôbec hovoriť o špecifickom type východného kresťanského rytierstva? Existoval v stredovekom kultúrnom priestore byzantského obradu rytiersky systém? V nasledovnom článku vám libenti animo predstavíme výsledky výskumu ruských filozofov a neskôr aj balkánskych historikov, podľa ktorých bol východokresťanský rytiersky ideál oveľa komplexnejším a duchovne bohatším javom, než sa na prvý pohľad zdá.

Rukopisy z Chrámu Božieho hrobu

Keď sa povie rytiersky rád, mnohí z nás si spomenú na legendami opradených templárov. Dejiny tohto duchovno-vojenského subjektu sa pod vplyvom zábavného priemyslu žiaľ nevyhli tendenčným interpretáciám. Jedným z mála projektov, ktoré k templárskej problematike pristupujú – slovami klasika – prudenter et asseveranter, je muzikologický výskum Francúza Marcela Pérèsa a jeho formácie Ensemble Organum. Album s príťažlivým názvom Spev templárov (Le Chant des Templiers) je výsledkom hudobno-paleografickej rekonštrukcie vybraných spevov s neumatickou notáciou, ktoré pochádzajú z rukopisov z jeruzalemského Chrámu Božieho hrobu a podľa Pérèsovho názoru mohli byť súčasťou templárskej liturgie.

Fascinujúci hudobný materiál prezentovaný na spomínanom albume však vonia po orientálnom korení. Oponenti namietajú, že pamiatky, ktoré Ensemble Organum obliekol do nových hudobných šiat, s templárskym kultom súvisia len sekundárne (ak vôbec).

Položme si teraz hypotetickú otázku: Môžu byť tieto jazykovo latinské, z hľadiska hudobnej elaborácie však jednoznačne byzantské melizmatické spevy dedičstvom nejakého iného rytierskeho spoločenstva, ktoré pôsobilo v sfére Christianitatis orthodoxae? Je toto hudobné dedičstvo tým pravým kľúčom k rytierskym stopám na kresťanskom Východe?

Ak aj existovali ordines equestres priamo integrované do štruktúr balkánskych pravoslávnych cirkví, je v prvom rade potrebné definovať, čím sa odlišovali od ich rímskokatolíckych bratov v modlitbe a v zbrani. Skôr, než sa v novej minisérii článkov pokúsime aspoň čiastočne odpovedať na tieto otázky, urobíme si malý výlet do sveta ruského pravoslávneho myslenia.

Svetlá a tiene pravoslávnej renesancie rytierstva

V posledných rokoch dochádza v mnohých pravoslávnych (s Rímom nezjednotených) komunitách (a nielen tam) k akejsi renesancii rytierstva. Vznikajú rôzne rytiersko-duchovné štruktúry, ktoré používajú názvy a insígnie pôvodných (videlicet, katolíckych) rytierskych rádov, treba však zdôrazniť, že ich častokrát používajú nedovolene a extra legem.

Popredný hierarcha Ruskej pravoslávnej cirkvi v zahraničí metropolita Hilarion (Alfejev) udelil v roku 2019 požehnanie na založenie nového filantropického panortodoxného (t. j. otvoreného všetkým národným pravoslávnym jurisdikciám) laického rytierskeho bratstva, ktoré nesie meno svätého veľkomučeníka Juraja: https://orderofsaintgeorge.org/about-the-order/ Prvým veľmajstrom rádu sa stal americký Grék Konstantine Pandolfi, ktorý odvodzuje svoj pôvod z jednej z genealogických línií byzantskej aristokracie.

Menovaný rád má status neziskovej charitatívnej organizácie pod duchovnou kuratelou vladyku Hilariona a jeho cieľom je materiálna a modlitebná podpora pravoslávnych kresťanov na Blízkom a Strednom východe, ktorí sú prenasledovaní za kresťanskú vieru.

Aktivity metropolitu Hilariona sa nestretli všade s pochopením. Kritické hlasy poukazovali najmä na finančnú netransparentnosť podobných subjektov, špekulovalo sa dokonca aj o slobodomurárskom trójskom koňovi v pravosláví. Na stránkach rádu sa explicitne uvádza, že jeho členovia nesmú byť súčasťou slobodomurárskych organizácií a musia byť aktívnymi kresťanmi, ktorí žijú sviatostným životom, čo je samo osebe jasnou indíciou, aké je a bude duchovné smerovanie tohto zoskupenia.

Zo strany skeptikov došlo aj na spochybňovanie legitimity ideálov rytierstva, in tempore moderno vraj neaktuálnych, ktoré boli do pravoslávnej kultúry údajne importované umelo ako rezultát križiackych latinizačných tendencií. Článok otca Paula Siewersa – docenta (Associate Professor) dejín stredovekej anglickej literatúry a pravoslávneho kňaza v jednej osobe – tieto námietky spoľahlivo vyvracia. Text s názvom Pravoslávie a rytierstvo (Orthodoxy and Knighthood) sa objavil v januári 2020 na portáli ecosemiotics.com. Aké sú hlavné argumenty otca Siewersa v prospech (na Západe takmer neznámej) spirituality pravoslávneho rytierstva?

Od svätého Juraja po Alexandra Nevského

Autorovi – expertovi na anglofónnu literárnu tradíciu – sú exemplá o kráľovi Artušovi dobre známe, za model východného kresťanského rytierstva však správne považuje najmä stredovekú ruskú a balkánsku bojarskú aristokraciu či elitnú varjažskú gardu v službách byzantských cisárov.

Na formáciu pravoslávnych rytierskych ideálov mala podľa Siewersa rozhodujúci vplyv ikonografia svätého Juraja víťaziaceho nad drakom, čo zároveň vysvetľuje, prečo si moderný „svätojurajský“ rád pod gesciou metropolitu Hilariona zvolil za svojho patróna práve tohto kappadóckeho bojovníka, ktorý prelial krv za nebeského Imperátora.

Autor sa ďalej zmieňuje o existencii duchovných cárskych rádov svätého Vladimíra a najmä kniežaťa Alexandra Nevského, ktorého ruská cirkev kanonizovala za jeho podivuhodné víťazstvo nad livónskymi vojensko-duchovnými silami – teutónmi.

Kto boli teutóni? Toto neoficiálne, latinizované pomenovanie patrí katolíckemu Rádu nemeckých rytierov, ktorí v roku 1242 tiahli na Novgorod. Alexander Nevský rozprášil ich jednotky v známej bitke na Čudskom jazere, čím sa podľa ruských autorov zaslúžil o zachovanie domácich duchovných hodnôt tvárou tvár katolicizmu, resp. germanizmu pod katolíckou zástavou. Alexander Nevský bol v Rusku povýšený na oltár z nacionalistických dôvodov, čo napokon spôsobilo, že ruský rytiersky ideál mal tendenciu redukovať sa na nezmyselný boj proti katolicizmu.

Ruské sekulárne imperiálne rády teda nemôžeme označiť za ordines militares v katolíckom zmysle, pretože ich členovia neskladali rehoľné sľuby a nezasväcovali sa Bohu takým spôsobom, ako západní rytieri. Nebudeme ďaleko od pravdy, keď napíšeme, že meč vlastného národa im bol milší, než kríž.

Ideologický výklad pôsobenia kniežaťa Nevského (ktorému je na Slovensku zasvätený prešovský metropolitný pravoslávny chrám) nebol jediným a rozhodujúcim faktorom, ktorý formoval charakter východoslovanského rytierskeho stavu. Hoci tento stav nemal nič spoločné so západným feudálnym systémom a nebol dependentný rímskej apoštolskej stolici (čo je aj dôvodom, prečo niektorí historici odmietajú aplikovať duchovné princípy akéhokoľvek latinského agmen equestrum na byzantské cirkevné pomery), predsa len nemôžeme tvrdiť, že rytierstvo na Východe neexistovalo. Žilo napríklad v mysliach ruských filozofov, ako dokazuje aj otec Siewers v citovanom článku. Dajme mu opäť slovo.

Ruskí filozofi o rytierskom stave

„Uprostred katastrof, tragédií a strát (…) musíme pamätať na jednu vec: udržiavanie a šírenie ducha rytierskej služby. (…) Tohto ducha by sme mali chrániť ako niečo posvätné,“ napísal ruský exilový kresťanský filozof a monarchista Ivan Alexandrovič Iljin.

Účinok jeho slov – ako pripomína Siewers – umocňuje fakt, že boli vyrieknuté v dvadsiatych rokoch minulého storočia, kedy Rusko stálo nad priepasťou bojovného ateizmu. Ale rytierstvo pre Iljina nepredstavovalo reakcionársky prvok, ani prejav domnelej stredovekej obskúrnosti. V rytierskom ideáli videl meč svätého Juraja namierený na červeného draka marxizmu.

Iljinovi sa podarilo prekročiť priestor ruských reálií, pretože myšlienku rytierstva naplnil duchom univerzalizmu, ba až mesianizmu. Bol veriacim pravoslávnej cirkvi, v tejto otázke však dospel ku katolíckemu výkladu rytierstva, vystúpiac z nacionalistickej klietky, takej typickej pre balkánske duchovno-militantné bratstvá, o ktorých budeme hovoriť neskôr.

„Všade, kde duch rytierstva zoslabne alebo zmizne, nás čaká katastrofa,“ kladie na srdce modernému človeku, akoby predznamenával turbulencie našich dní a deviantnú, jednostrannú exegézu dejín, ktorá „zabetónovala“ rytierstvo v ríši rozprávok a legiend, v ktorých hrá hlavnú úlohu mýtický Excalibur.

Na rozdiel od individuálneho subjektu, ktorý má svoje obmedzené záujmy, sympatie a túžby, Božia vec sa vyznačuje tým, čo Iljin nazýva „transcendentnými cestami nevyhnutnosti a presnosti“. Ruský mysliteľ nám pripomína, že „duch rytierstva je definovaný neochvejnou lojalitou k transcendentnej ceste“, pričom touto cestou je sine dubio kresťanská pravovernosť.

Ruské uvažovanie o rytierskych cnostiach významne obohatil ďalší pravoslávny filozof v exile Semjon Ljudvigovič Frank. Páter Siewers nám vo svojom článku ponúka malú ochutnávku z Frankovho myšlienkového sveta, v ktorom mal popredné miesto Dostojevský. Frankove teórie, rovnako ako tie Iljinove, prekročili hranice ruského pravoslávia a priblížili sa západnej koncepcii rytierskych spoločenstiev, ako výkonných nástrojov ochrany svätých miest.

Termín ochrana (v duchovnom zmysle) má podľa Franka patriť do slovníka každého rytiera. Frank ale nemá na mysli actio militaris, aspoň nie primárne. Rytierovi ukladá vznešený záväzok ochrany tradície: „Povinnosťou každého (kresťanského rytiera, pozn. naša) je ochraňovať duchovné dedičstvo predkov, obohatiť ho a napokon preniesť na nasledovníkov.“ Frank etymologizuje v duchu latinského tradere, teda odovzdať prijaté (accipienda) v neporušenom stave, ba ešte viac upevnené a oslávené.

Rytier a bolesť

Aplikujúc Frankovu teóriu o zmysle rytierstva na status quo súčasného tradičného katolicizmu, môžeme skonštatovať, že každý pravoverne veriaci katolík je – bez ohľadu na svoj pôvod a pomery – povolaný k záväzku duchovného rytierstva.

Pokiaľ v tom cítite kus rozprávkovej nostalgie – de gustibus non est disputandum. Najprv si však povedzme, čo to tá nostalgia vlastne je. V slove nostalgia počujeme echo gréckeho –αλγία (algia), čo je sufix vyjadrujúci bolesť. Pokiaľ grécke –algia, resp. v substantívnej forme ἄλγος, zlatinizujeme do podoby samostatného (a hypotetického) feminína algia, jazyk nám umožní vytvoriť slovnú hračku nostalgia – nostra algia, teda naša bolesť (podľa klasického štandardu je to, samozrejme, dolor noster).

Tradičná etymológia identifikovala v slove nostalgia homérovské substantívum νόστος – cesta domov. Existuje zdravá (a dravá) nostalgia vedená túžbou po domove a – odpustite mi neologizmus – kvietistický, skostnatený nostalgizmus.

Zdravá nostalgia nie je neplodné snívanie či vagatio mentis. Je to duchovná cesta ad fontes, ktorá sa nezaobíde bez bolesti. Rytier s bolesťou počíta, ale nepoddáva sa jej, ani neprepadá zúfalstvu. Pracuje s bolesťou ako s Božím nástrojom a darom ad salvandas animas.

Dá sa namietať, že teoretizovanie ruských filozofov o rytierstve by nemalo toľko karátov bez okcidentalizačných aktivít Petra Veľkého, ktorý priniesol do Ruska rytierske cnosti podľa západného vzoru. Kľúčovou otázkou teda zostáva – ako sme uviedli ut supra – či postbyzantský orthodoxný svet dokázal vytvoriť takú koncepciu rytierstva, ktorá nebola iba naštepením západných modelov na východný kmeň. Aby sme mohli zodpovedne zodpovedať túto otázku, musíme obrátiť náš myšlienkový kompas na Balkán, do stredovekého Srbska a Rumunska.

Spoločne vstúpme do galérie otázok: Bol nemecký rytier Palmanus Brecht skutočne zakladateľom samostatného srbského pravoslávneho rytierskeho rádu a akú úlohu zohral v rokovaní o cirkevnej únii? Čím sa zapísal do dejín legendárny srbský „muž meča“ Miloš Obilić? Ktoré pravoslávne osobnosti patrili do slávneho Rádu draka, ku ktorému sa hlásil aj otec „filmového vampíra“ Vlad II. Dracul? A ako vlastne vznikla pravoslávna vetva už spomínaného teutónskeho rádu, na čele ktorej v súčasnosti stojí rumunský pravoslávny duchovný? Et denique: Kedy a prečo vládol maltézskym rytierom ruský cár? Čo sa skrýva pod lavínou týchto otázok, odhalí pokračovanie nášho článku o byzantských a balkánskych metamorfózach rytierstva.

The post Rytierske rády a byzantský Východ (Prvá časť) first appeared on .