Víťazstvom Petra Pellegriniho v sobotnom druhom kole prezidentských volieb sa potvrdilo momentálne rozdelenie spoločnosti. Väčšina voličov odmietla presadzovanie progresívnej agendy a pretrvávania napätia v spoločnosti. Progresívom a ich spojencom dali tiež jasne najavo čo si myslia o ich politike nekritického vazalského postavenia Slovenska voči Západu a umelého predlžovania vojny na Ukrajine. Budúci prezident môže za svoj úspech vďačiť najmä zmobilizovaným voličom koalície. Zvyšné a rozhodujúce hlasy mu dodali dve mimoparlamentné strany – Republika a Magyar Szövetség – Maďarská aliancia.
Nebyť Milana Uhríka a Krisztiána Forróa Peter Pellegrini by sa nikdy nestal novou hlavou štátu. Všetkých voličov Petra Pellegriniho spájal strach z politiky Ivana Korčoka. A oprávnene. Ako prezident by využil akúkoľvek zámienku, aby znemožnil vládnutie súčasnej koalícii.
Z Grasalkovičovho paláca by sa vytvorilo centrum opozičného boja proti národnej a suverénnej politike štvrtej vlády Roberta Fica. Na podnet Mikuláša Dzurindu, Jaroslava Naďa, Eduarda Hegera a mnohých ďalších politických skrachovancov by si bez váhania zobral naspäť prezidentské kompetencie v oblasti zahraničnej politiky, ktoré pred viac ako dvadsiatimi rokmi preniesol na vládu exprezident Rudolf Schuster. Ivan Korčok by sa tak mohol namiesto Roberta Fica zúčastňovať na rokovaniach Európskej rady. Následky tohto rozhodnutia by nenechali na seba dlho čakať. Chaos v zahraničnej politike by sa automaticky preniesol na domácu scénu. Postupné rozloženie vlády za plnej asistencie „spriaznených“ médií a tretieho sektora by spôsobilo odklon časti voličov do progresívneho košiara. Prípadné predčasné parlamentné voľby by už len dokončili dielo skazy. Nástup novej progresívnej koalície s farizejským KDH a pomäteným Františkom Mikloškom by sa zavŕšil proces liberálneho puču. Jeho následky sa dajú ľahko predstaviť. Chvalabohu nič z toho momentálne nehrozí.
Novozvolený sociálnodemokratický prezident Peter Pellegrini napriek svojej údajnej homosexuálnej orientácii je zárukou stas quo v kultúrno-etických otázkach. Trápne pokusy niektorých liberálnych progresívcov zosmiešňovať jeho súkromie ukazuje ich faloš a pokrytectvo. Poďme však k podstate veci. Ich kritéria demokracie a slušnosti sú posvätné len v ich vlastnom tábore. Zvyšok „neuvedomelej“ spoločnosti považujú za menejcennú a nevzdelanú dezolátnu lúzu. Ak im niekto prekáža v presadzovaní svojich zvrátených cieľov, riadia sa zásadou machiavelizmu použitím akýchkoľvek prostriedkov. Najčastejšie sa stane terčom nenávisti a zosmiešňovania na sociálnych sieťach. Slová neúspešného prezidentského kandidáta Ivana Korčoka „Toto vám nezabudnem!“ iba potvrdili ako uvažuje väčšina progresívno-liberálneho tábora. „Pokiaľ nevyhárame my, urobíme na Slovensku peklo!“
Burcovanie spoločnosti proti vláde Roberta Fica sériou politických opozičných protestov na podporu Ivana Korčoka dopomohlo k postupnému vytriezveniu Petra Pellegriniho z myšlienok o možnej povolebnej spolupráci Hlasu-SD s Progresívnym Slovenskom, SaS a KDH. Jeho uvažovanie sa dá z časti pochopiť. Ako jeden z bývalých opozičných lídrov chcel s nimi uzavrieť „spoločenskú zmluvu“ a dať hrubú čiaru za obdobím vládnutia Roberta Fica a Igora Matoviča. Naivne si myslel, že táto spolupráca môže fungovať. Jeho zvolenie za novú hlavu štátu iba potvrdilo správnosť rozhodnutia Hlasu-SD vstúpiť národno-sociálnej koalície.
Ak by sa stal premiérom vlády, v ktorej by malo dominanciu Progresívne Slovensko a SaS, jeho politická kariéra by po najbližších parlamentných voľbách mala trpký a neslávny koniec. Pre progresívcov a liberálov by poslúžil v boji proti Robertovi Ficovi iba ako užitočný idiot, ktorého by časom ako tovar po dátume spotreby poslali kade ľahšie.
Na tomto mieste je vhodné zaželať budúcemu prezidentovi veľa síl pri dôstojnej reprezentácii Slovenskej republiky doma a v zahraničí. Musí sa však mať na pozore a zobrať vážne slová Ivana Korčoka. Progresívci a liberáli mu nikdy nezabudnú dvojnásobnú zradu. Ako predseda Hlasu-SD, ktorý dôstojne odolal tlaku a odmietol „veľkorysú“ ponuku stať sa premiérom
antificovskej širokej koalície, po pár mesiacoch suverénne porazil liberálneho proamerického kandidáta Ivana Korčoka v priamom súboji o Grasalkovičov palác. Napriek týmto hrozbám úprimne verím, že jeho nástupom do pozície najvyššieho ústavného činiteľa sa aspoň z časti podarí upokojiť rozdelenú slovenskú spoločnosť. Držme mu v tomto palce.
Autor: Matej Mindár
