Sv. Emerám, biskup a mučeník

Životopisné údaje

Sv. Emerám (i Haimeram a Emmeran zvaný) narodil sa počiatkom 7. storočia v meste Poitou v Akvitánii zo vznešenej rodiny; od mladosti sa venoval vedám, najmä bohosloveckým. Keď vstúpil do kňazského stavu, vyznačoval sa zriedkavou nábožnosťou a prísnosťou života, že za krátky čas bol za biskupa povýšený.

Hoci mnoho rokov príkladne zastával svoj vysoký úrad, zatúžil stať sa misionárom. Keď počul, že v Panónii a za Dunajom na východe nachádzajú sa ešte pohania, vybral sa tam spolu s niekoľkými kňazmi. Cesta viedla ho cez Bavorsko, roku 649 prišiel do mesta Regensburg, kde knieža Theodo I. ako panovník Bavorska vládol.

Theodo I. nahovoril sv. biskupa a misionára, aby v Bavorsku slovo Božie ohlasoval. Sv. Emerám nechcel ostať a len keď počul, že v Panónii sú nepokoje, ostal v Regensburgu a tri roky ohlasoval po okolitých krajoch, kde ešte niektorí pohania bývali, slovo Božie. Jeho horlivé slová a svätý život účinkovali blahonosne. I chcel sv. Emerám putovať do Ríma, aby sa so Sv. Otcom o cirkevných záležitostiach poradil a na hroboch sv. apoštolov Petra a Pavla sa pomodlil.

Knieža Theodo I. mal dcéru menom Otu či Utu, ktorá mala bližšiu známosť s mladým grófom Sigebaldom, hoci sa otec ich manželskému zväzku vzpieral. Smutné následky nevyvstali. Priestupníci vedeli, že ich prísny Theodo neotcovsky trestať bude; i zverili sa vo svojej úzkosti sv. biskupovi Emerámovi a prosili ho o radu, čo by si počať mali.

Sv. Emerám zmiloval sa nad nešťastnými kajúcnikmi, radil im, aby tajne z krajiny ušli a do Itálie ho nasledovali, že sa tam o nich postará, kým sa rozhnevaný knieža utíši a na milosť ich prijme. Tak sa i stalo. Sv. Emerám zachránil od hroznej smrti Sigebalda a od hanebnej potupy a trestu nešťastnú mladú kňažnú Utu.

I vybral sa do Itálie. Pri svojom odchode hovoril ku kňazovi Volfekovi, ktorý stal sa v Regensburgu biskupom po sv. Emerámovi, tieto slová: «Počuj, syn môj, čo ti poviem a nevyzraď to nikomu, kým žiť budem. Keď by si počul, že som utratil život následkom zločinu, mne pripisovanému, oznám kňazom, žeby mňa žiaden z toho zločinu neobviňoval a pohoršeným nebol, a že som ja nevinne bol umučený. Znám, že kresťan má sa vyhýbať každému podozreniu zlého, aby iných v hriechoch neutvrdil.» Volfek prisľúbil mlčať o zverenom tajomstve až do smrti sv. Emeráma.

Sv.
biskup neprekročil ešte hranice Bavorska, keď Uta so Sigebaldom na
útek sa dala. Nešťastnou náhodou boli vyzradení, chytení a
nešťastná Uta vyznala ľahkomyseľne, aby Sigebalda od istej smrti
zachránila, že je úteku a jej hanby biskup Emerám
príčinou; lebo si myslela, že jemu neuškodí, keď sa už ďaleko
za hranicami Bavorska nachádza.

Táto
lož zarmútila celý kniežací dvor a nikto nevedel, čo si o tom
má myslieť. Lambert,
brat nešťastnej Uty, opustil tajne dvor, vzal sebou ozbrojených
vojakov a bežal s nimi na koňoch za sv. biskupom, i dohonil ho pri
dedine Helfendorfe, neďaleko Mníchova, kde sa sv. biskup modlil.
Rozhorčený brat
ľahkomyseľnej Uty napadol modliaceho sa sv. Emeráma
hrubými slovami a preklínal ho ako
úlisného pobožničkára
a pokrytca.

Sv. Emerám pokojne riekol zúrivcovi: «Sľúbil som, že navštívim hroby apoštolských kniežat, aby som sa tam
pomodlil. Pošli so mnou spoľahlivého muža, aby počul pri tróne Sv. Otca súd nado mnou, či som vinným toho zločinu alebo nie. Toto ti radím z lásky k tebe a nie preto, že sa bojím utrpenia; lebo dobre viem, že tvoja duša pre tvoju zaslepenú prenáhlenosť zatratená bude.»

Toto pokojné napomenutie sv. biskupa priviedlo rozhnevaného mladého vojvodu Lamberta do ešte väčšej zlosti. A zaslepený hnevom rozkázal Lambert, aby vojaci sv. Emeráma na rebrík priviazali a úd za údom z jeho tela odrezali. Sv. Emerám modlil sa, keď ho kati o rebrík priväzovali: «Ó môj Spasiteľu, Ježišu Kriste, ktorý si svoje ruky vystrel na kríži, aby si nás svojou krvou vykúpil; zvelebujem Teba, že si mňa z cudzej krajiny cez mnohé zeme viedol a mňa za hodného uznal, že môžem tu pre hriech, ktorého som sa nedopustil, svoju krv vyliať.»

Medzitým
kati odrezávali sv. biskupovi prsty na rukách a na nohách, uši a
nos, ruky a nohy, vypichli mu oči, vytrhli jazyk a nechali jeho
krvácajúce telo ležať. Keď videli kňazi, ktorí sv. Emeráma
odprevádzali, a pred ukrutným Lambertom do húštiny sa boli
ukryli, že sa kati vzdialili, vzali telo sv. mučeníka, uložili ho
na voz a chceli ho do dediny Aschheimu
doviezť; ale sv.
Emerám
zomrel už pri Feldkirchene roku 652, dňa 22. septembra.

Kňazi
pochovali sv. Emeráma
na tom mieste, kde skonal. O štyridsať dní dal knieža Theodo I.,
ktorý sa medzitým o nevinnosti sv. Emeráma
presvedčil a o jeho mučeníckej smrti počul, jeho ostatky
vyzdvihnúť a do Voringu
na riečke Isare priviezť, kde vložené boli
na plť, a na tejto po Dunaji do Regensburgu privezené boli.

Knieža
Theodo I. s celým svojím dvorom, so všetkým kňazstvom
a s veľkým zástupom veriacich odprevádzal ostatky sv. Emeráma
do chrámu sv. Jura, kde boli
slávnostne uložené. Rozhnevaný Theodo vyhnal ukrutného syna
Lamberta a ľahkomyseľnú dcéru Utu z vlasti; Lambert odišiel do
Panónie a Uta do Itálie, kde kajúcny život viedli.

Theodo vystaval nezadlho v Rezne slávny kláštor ku cti sv. Emeráma; i na mieste, kde sv. mučeník vo Feldkirchene dokonal, vystavať dal knieža ku jeho úcte kostol. Ku koncu 9. storočia vyzdvihnuté bolo telo sv. Emeráma v chráme sv. Jura a postavené bolo v striebornej rakve na oltár kláštorského chrámu sv. Emeráma v Regensburgu, kde sa dodnes nachádza. V Uhorsku bol zasvätený biskupský chrám v Nitre roku 824 skrze Soľnohradského biskupa Adalráma ku cti sv. Emeráma. I Francúzi preukazujú veľkú úctu svätému Emerámovi.

Sv. Emerám sa vyobrazuje v biskupskom rúchu, s rebríkom a palmovou ratolesťou v ruke.

Modlitba

Popraj nám, ó Bože, milosť, žeby sme tak bojovali, ako Tvoj mučeník sv. Emerám, zvláštne počas nebezpečného pokúšania. O to Teba prosíme skrze Ježiša Krista, Syna Tvojho, Pána nášho. Amen

The post Sv. Emerám, biskup a mučeník first appeared on .