V srdci temnoty
Keď
padol v roku 89 komunizmus, začali sa cez hranice valiť rôzne
náhradné ideológie. Jednou z nich bol aj feminizmus. Na
panenskú pôdu slovenských univerzít, ktoré otvorili Západu
svoju nekritickú náruč, sa v snahe získať nové „dušičky“
vybrali aj radikálne feministky z amerických univerzít,
netušiac mieru slovenskej tmárskej provinčnosti.
Typickú
príhodu tých pionierskych čias liberalizmu mi rozprávala jedna
známa, vtedajšia študentka sociológie. Začiatkom 90. rokov sa
dostavila na ich prednášku zo sociológie bojovná dcéra
amerických plání, feministka všetkými formami útlaku utláčaná,
a navyše černoška. Lepšiu reprezentantku diskriminácie ani
nemohli pokrokoví súdruhovia vybrať. Postavila sa pred katedru
a začala svoju prednášku o feminizme vetou: „Každá
z prítomných žien bola už určite niekedy aspoň raz
znásilnená alebo obťažovaná.“
Šokované poslucháčky sa v tej chvíli nezmohli na slovo. Len moja
informátorka sa prihlásila, postavila sa a povedala: „Ja
som teda nikdy znásilnená ani obťažovaná nebola, u nás to
nie je takým rozšíreným zvykom ako v Amerike.“
Teraz pre zmenu onemela feministka. Zalapala po dychu a vyzvala
poslucháčky, aby sa prihlásili tie, ktoré boli znásilnené.
Nikto sa neprihlásil. Zdesená strážkyňa plameňa pokroku
pochopila, že sa ocitla na mieste, ktoré pripomína Srdce
temnoty
z románu Josepha Conrada.
Smutný je údel môj…
Údel
slovenských feministiek je trpký. Nikdy sa im nepodarilo vzbudiť
záujem tých, ktoré chceli zachrániť. V tom sú vernými
nasledovateľkami osudu mnohých príbuzných sekulárnych ideológií.
Na rozdiel od nich však nemali nikdy skutočnú moc, aby mohli ženám
svoju záchranu nanútiť. Od konca 19. storočia, keď sa len placho
ohlasovali v slovenskom obrodeneckom hnutí, zaujímali skôr
mužov a ženám liezli na nervy. Niektoré boli atraktívne,
vzdelané a bystré. Chýbal im iba zmysel pre realitu. Ten sa
však v ideológiách nevyžaduje. Najmä ak dobre vyzeráte.
Jednou
z prvých bola spisovateľka Hana Gregorová, ktorá plne
zodpovedá horeuvedeným kritériám. Dobové fotografie ukazujú
peknú mladú ženu. Vydala sa za spisovateľa Tajovského, ten sa
postaral o živobytie a tak sa mohla venovať feminizmu. Vo
svojej tvorbe a angažovanosti sa venovala „ženskej
otázke“.
Analytička Jablonická Zezulová ju vidí nasledovne: „Pre
mňa je Hana dôležitá, lebo v čase pred vznikom prvej
republiky dokázala v konzervatívnom slovenskom prostredí
presadzovať moderné feministické myslenie…“
Dokázala
však skutočne Hana Gregorová niečo „presadzovať“?
Asi nie, pretože inak by nemuseli na Slovensku nariekať feministky
ešte dnes nad zaostalosťou slovenských žien a celej krajiny.
Sama Gregorová popisuje reakciu slovenských žien na jej feminizmus
nasledovne: „Natárali
ste sa už dosť, dievčatá treba pred vami chrániť.“
Hana Gregorová odišla do Prahy a tam aj zomrela. Vedela asi
dobre, že Slovensko o ňu nejaví záujem. Poslednú pokrokovú
brožúrku s názvom „Ženy-matky
za svetový mier“ vydala
v roku 1946.
Iná slovenská feministická bojovníčka medzivojnového obdobia, Irena Kaňová, jediná Slovenka v Revolučnom národnom zhromaždení z roku 1919, už ukazuje svojim životom na ľavicové korene feminizmu. Vstúpila do KSČ, za ktorú bola jedinou poslankyňou v parlamente. Bola aktívna v ženskom hnutí, distribuovala časopis Proletárka a neskôr pracovala v Slovenskom zväze žien a v KSS. Avšak podobne ako aj jej rodná strana, stretla sa na Slovensku s nezáujmom tých, ktoré podľa jej ideológie úpeli pod čižmou mužskej spupnosti. Jej idey sa podarilo presadiť až silou, keď sa Komunistická strana dostala k moci.
Na
traktore, za lepší svet
Nový
dych do zápecníckeho Slovenska, kde sa ženy stále chceli vydávať,
mať deti a chodiť do kostola, priniesol až komunizmus v roku
1948. Jemu vďačí moderná a pokroková slovenská žena za
svoj súčasný masovejší výskyt (zbytočne sa tvári, že nie),
aj keď vieme, že oproti Západu je to ešte stále veľmi tristné.
Ako píše Milota Sidorová: „Doteraz
prebehli štyri vlny feminizmu, z ktorých každá má svoj
obsah a reaguje na nerovnosti vlastnej doby. Po návrate na
Slovensko ale môžem povedať, že tu zúfalo chýba povedomie,
o tom, čo feminizmus vlastne je. S obľubou sa stáva
terčom nenávistných a hysterických útokov mužov, žien,
cirkví, politikov…“
A toľko sa súdruhovia naagitovali…
Socializmus
priniesol na Slovensko ženu-súdružku angažovanú, v podstate
takú, akú ju chcela mať už Hana Gregorová: „Vzdelaná
žena je povinná pracovať kultúrne a verejne v záujme druhých.
Žena dneška má pracovať na novej epoche ľudstva, v ktorej nebude
nezaslúženej biedy. Má bojovať o lepšie sociálne pomery. Má
kultúrou, sociálnou činorodosťou a umením napĺňať formu
života.“ Všimnime
si toho prorockého slova „povinná“.
Pani spisovateľka ani netušila, ako udrela klinec po hlavičke. Len
tá „kultúrna
práca“
zostala, podobne ako dnes, vyhradená len tým najpokrokovejším
ženám. Ostatné museli, obrazne povedané, sadnúť na traktor.
Socialistická
emancipácia
Ženy
boli komunistickou propagandou, rozkulačovaním, prosbou aj hrozbou,
nahnané do výroby, a deti do jaslí a škôlok. Ich vyťaženie sa
najmenej zdvojnásobilo a kýžené, ale ťažko definovateľné
oslobodenie, neprichádzalo. Dostanúc sa do pasce, na ktorej
nastrojení sa samé podieľali, pustili sa rozčarované
socialistické krypto-feministky (tie otvorené páchli buržoáznym
Západom) burcovať socialistické myslenie poukazovaním na ženy
uťahané z práce, vlečúce nákupy a doma sa starajúce
o deti.
Že
im túto dvojitú smenu vybavil pokrok sám, to už zabudli zmieniť.
Radšej sa sústredili na vylepšovanie pokroku pokrokom a začali
pripravovať ideový rozklad rodiny, v romantickom a ibsenovskom
duchu práva ženy na svoj autentický citový život. Presne v duchu
súdruha Engelsa, ktorý rozpoznal v rodine základnú formu
útlaku. Tieto trendy sa snažili presadzovať v umení
a predovšetkým médiách s masovým dopadom –
televízii, filme či tlači. V 60. rokoch sľubne sa
rozvíjajúca iniciatíva úzkej skupiny slovenských žien narazila
opäť na dva kamene úrazu: nezáujem slovenských žien a na
premenu vnímania rodiny v reálnom socializme.
Husákov
režim sa rozhodol podporovať pôrodnosť, rodinu a nastavil
propagačnú mašinériu týmto smerom. Feminizmus sa ukryl do
rôznych škár a čupel tam ohlušený oficiálnym deklarovaním
emancipácie, ktorá sa našťastie v praxi nerealizovala. Avšak
ani Husákov režim by nič nezmohol, pokiaľ by slovenské ženy
reálne a masovo túžili po feministických ideáloch. Tie však
naďalej svoje bojovné sestry ignorovali.
Sloboda,
dotácie a rozčarovanie
Slovenské
feministky sa domnievali, že rok 89 prinesie prebudenie slovenských
žien, ktoré pod tlakom pokrokových informácií najprv s ohromením
zistia, aké sú utláčané a následne zhodia zo seba svoje
okovy. Nič také sa však nestalo.
Prvý
závan podnetných feministických myšlienok pocítili mladé
účastníčky Medzinárodného sympózia o feministickej
filozofii vo Viedni, už v roku 1990. Zuzana Kiczková spomína
ako si cestou domov, spolu s Etelou Farkašovou: „povedali,
že to s tou feministickou filozofiou skúsime aj my“.
V roku
1992 vzniklo prvé feministické združenie Aspekt,
ktoré začalo vydávať časopis rovnakého mena. Objemný fascikel
mal invenčnú grafickú úpravu, prinášal množstvo pokrokových
a podnetných príspevkov o západnom feministickom hnutí,
avšak mal jednu chybu – ženy ho masovo nekupovali a nezaujímal
ich. Napriek tomu, že nechýbala ani pomoc rakúskej feministky
Herty Nagl-Docekalovej.
Čoskoro
však feministky pochopili, že pokiaľ chcú zachrániť slovenské
ženy, ktoré boli evidentne stále v okovách predsudkov
a náboženského tmárstva, nemôžu sa na ne spoliehať.
Rýchlo rozpoznali, že feminizmus sa postupne stáva na Západe
oficiálnou ideológiou, a že z tohto smeru tečú
peniaze, ktoré by im slovenské ženy, míňajúce ich na
plienky, košele pre mužov a vlastnú módu (symboly to
útlaku) nedali. Napríklad na časopis Aspekt prispela nemecká
organizácia Frauen
Anstiftung,
Nadácia
Heinricha Bola
a švajčiarska nadácia Pro
Helvetia.
A tak
už v 90. rokoch začali pomaly vznikať feministické združenia
ako huby po daždi. V roku 1994 vznikla Aliancia
žien Slovenska,
ktorá monitoruje dodržiavanie ľudských práv žien. V roku
1995 vzniklo združenie Fenestra,
ktoré sa špecializuje na pomoc diskriminovaným, utláčaným a
týraným ženám. V roku 1999 vznikla feministická organizácia
EsFem,
ktorá sa venuje rodovej rovnosti a ľudským právam žien
a detí.
Zaujímavá
bola Iniciatíva
Piata žena,
ktorá sa zameriava na problematiku týraných žien. Názov sa
odvoláva na mediálne neustále prezentovanú štatistiku, ktorá
tvrdila, že každá piata žena na Slovensku je týraná. Názov
však dnes už pôsobí zastaralo, pretože nová štatistika
zistila, že každá tretia žena na Slovensku je týraná. To
vyvoláva trápnu situáciu v zamestnaniach kde pracuje väčšie
množstvo žien, napríklad nemocnice alebo školy, keďže podľa
štatistiky musí nutne byť aspoň jedna z nich týraná. Často
sa však nevedia rozhodnúť, ktorá by to mohla byť. Ešte horšie
je, keď sa ukáže, že ju týra nadriadená spolusestra v útlaku.
Dôležitú
úlohu vo feministickom boji zohráva Centrum pre rodové štúdie
pri Univerzite Komenského, ktoré si platia aj daňoví poplatníci,
a ktoré šíri osvetu ohľadom feministickej filozofie,
eko-feminizmu, gendrovej problematiky a LGBT tematiky.
Dobrovoľne
to asi nepôjde
Po
vstupe Slovenska do EÚ nastali feministkám zlaté časy, pokiaľ sa
týka mocenskej podpory ich aktivít. Avšak storočná tradícia
slovenských žien im nedáva prílišný dôvod na radosť. Ženy
ich ignorujú a to dokonca aj vtedy, keď už majú úspešne
rozvrátené rodiny a nechcú mať deti. Práve tieto ženy, bez
opory rodiny a bez zázemia sa stávajú hračkami v rukách
mužov a po striedaní partnerov sa upnú k nejakému
mužovi s takou otrockou a dobrovoľnou závislosťou,
o akej sa mnohým ženám nesnívalo ani v temnom 19.
storočí.
Nárek feministiek nad zakorenenými predsudkami a stereotypmi na Slovensku neberie konca. Dominika Braná v článku o mladej eko-feministke Michaele Horinovej opisuje stereotypy: „Konvencie hovoria o tom, že feministky sú tie škaredé a zakomplexované ženy, ktoré sú feministkami práve pre svoju škaredosť a zakomplexovanosť. A nenávidia mužov.“ A tieto konvencie sú rozšírené aj medzi (pravdepodobne zlomyseľnými) ženami. Typickou predstaviteľkou takejto neuvedomelej ženy sa stala pre feministky mladá Lívia z Kulturblogu, ktorá nazvala feminizmus „rakovinou“. Tridsať rokov pokrokovej práce s mládežou akoby vyletelo komínom do povetria.
A tak
môžeme konštatovať, že storočný boj slovenských feministiek
za oslobodenie ženy skončil rovnako ako začal: nárekom nad
slovenskou zaostalosťou a zápecníctvom. Nádej, že sa
feministkám podarí dobrovoľnou cestou prerobiť slovenské ženy,
mizne v nedohľadne.
Dokonca
podľa poslednej správy
Svetového ekonomického fóra Global
Gender Gap Report 2020,
je Slovensko natoľko zaostalé, že potrebuje ďalších 107 rokov
na to, aby pri súčasne nastavených politikách dosiahli ženy
rovnaké postavenie ako muži v prístupe k moci, zdrojom a uznaniu!
Avšak
Milota Sidorová v Denníku N píše: „Feminizmus
je jedným zo základných pilierov modernej demokracie
a kultivovanej spoločnosti. O tú spoločnosť dnes hráme
v našej krajine, na námestiach, v samosprávach, či pri
vyjadreniach občianskej spoločnosti ku kauzám. Preto
ho na Slovensku nutne potrebujeme.“
Ako to však urobiť, keď medzi slovenskými ženami panuje taký nezáujem? Ako urýchliť tých 107 rokov? Jednou z možností, pokiaľ môžem poradiť, by bolo zopakovať rok 1948, tentokrát v jeho pokrokovejšej a liberálnejšej podobe. Nie z Moskvy, ale z Bruselu. Kto vie, možno to tentokrát vyjde.
PODPORTE NÁS! Pomôže nám každé EURO!
Spoločnými silami prebuďme svedomie Slovenska, bojujme za Vieru a
hodnoty kresťanskej civilizácie. Bez Vás Christianitas.sk
nezvládneme financovať. Ďakujeme!
Bankové spojenie: SK7765000000000020594299
The post Údel slovenských feministiek alebo 100 rokov ignorovania zo strany slovenských žien first appeared on .
