Pred necelými dvadsiatimi rokmi krátko po vstupe Slovenskej republiky do Európskej únie, sa 29. októbra 2004 zhromaždili vedúci predstavitelia jej dvadsiatich piatych členských štátov v talianskom Ríme, aby podpísali „Ústavu pre Európu“. Na tomto historickom okamžiku bolo najzvláštnejšie to, že presne pred šesťdesiatimi rokmi počas druhej svetovej vojny sformuloval vo väzení „Manifest z Ventotene“ jeden taliansky komunista Altiero Spinelli. Jeho obsah predpokladal, že v povojnovom období by mali všetci osvietení politici budovať „Spojené štáty európske“.
Spinelli bohužiaľ veľmi správne predpovedal, že títo politici budú potichu presadzovať a implementovať všetky podstatné atribúty tohto nového „európskeho štátu“, pričom nebudú príliš o svojich cieľoch otvorene hovoriť. Na názor európskych občanov sa spýtajú až v poslednom okamžiku, keď bude všetko pripravené na zvolanie „ústavodarného zhromaždenia“, ktoré napíše návrh „európskej ústavy“. Až následne budú môcť európska verejnosť privítať túto novú ústavu tým, že jej dajú svoj hlas. Tým proces vzniku „Spojených štátov európskych“ nezačne, ale vyvrcholí.
Spinelliho vízia spočívala v tom, že inštitúcie a právomoci jeho „Spojených štátov európskych“, sa musia niekoľko rokov potichu dohromady integrovať dokiaľ nebude možné uskutočniť „vrcholný sen“, zvolať Konvent k napísaniu „európskej ústavy“.
K zrode tejto európskej myšlienky významne prispel aj belgický premiér Paul-Henri Spaak. Práve on vnukol Jeanovi Monnetovi myšlienku, že najefektívnejší spôsob, ako skryť skutočný politický cieľ projektu európskej integrácie, je na začiatku predstierať, že ide len o ekonomickú spoluprácu postavenú na odstránení obchodných bariér a následné vytvorenie spoločného trhu.
Až o niekoľko rokov neskôr dospel projekt európskej integrácie do fázy, kedy mohol byť odhalený jeho skutočný zámer. 26. februára 2002 sa stretli zástupcovia dvadsiatich ôsmich európskych štátov v bruselskom sídle Európskeho parlamentu. Jediným cieľom tohto stretnutia bolo zahájiť Konvent, ktorý mal vypracovať návrh ústavy pre „zjednotenú Európu“. Niektorí ho prirovnávali so zhromaždením vo Philadelphii v roku 1787, kde americkí politici spisovali Ústavu Spojených štátov amerických. Avšak vo chvíli, keď sa zdalo, že celý integračný proces sa blíži svojmu vyvrcholeniu, začali sa objavovať isté fundamentálne otázky. Čo ak po päťdesiatych rokoch dôkladnej a náročnej integrácie vyjde najavo, že do seba jednotlivé diely vôbec nezapadajú? Jedna vec bola snívať o kontinente, kde sa podarí presvedčiť národné štáty, aby sa vzdali práva si sami vládnuť v prospech nového typu nadnárodnej vlády. Keď už malo dôjsť k poslednej fáze európskej integrácie, kto mohol zaručiť, že výsledok bude skutočne zodpovedať vôle občanov a štátov?
Jedna vec je snívať o Európe, kde sa bohaté západné národy konečne zjednotia s chudobnejšími východnými štátmi, ktoré desiatky rokov boli v totalitnom komunistickom režime. Je možné však toto v praxi skutočne dosiahnuť tak, aby žiadna si zúčastnených strán nemala pocit, že bola podvedená? Môžeme snívať o jedinej vláde pre celú Európu skladajúcu sa z rôznych národností, ktoré hovoria rôznymi jazykmi a ktoré pochádzajú z celkom odlišných kultúr a majú rôzne historické tradície? Môže ale takáto európska vláda zostať v praxi v nejakom relevantnom slova zmysle demokratická? A má to vôbec nejaký význam? Môžeme snívať o Európe, ktorá jednotný politický a ekonomický systém?
Ak sa však pozrieme na doterajšie dosiahnuté výsledky, čo Európe zatiaľ priniesli? Tieto otázky si kládli britkí publicisti Christopher Booker a Richard North. Keď sa poprední európski politici stretli v októbri 2004, aby podpísali „európsku ústavu“, ktorá mala natrvalo spojiť ich národy, človek si mohol sotva nepomyslieť, že európsky projekt naštartovaný v päťdesiatych rokoch dvadsiateho storočia Jeanom Monnetom, vyústi do najtrúfalejších politických hazardov v histórií starého kontinentu.
Napríklad srbský politológ Bojan Kovačević otvorene hovorí, že jasné federálne obrysy právneho poriadku Európskeho spoločenstva už v sedemdesiatych rokoch minulého storočia uznali ústavní právnici. Ďalej tiež tvrdí, že právnu federalizáciu ES/EÚ potvrdila aj skutočnosť, že v polovici deväťdesiatych rokov boli právomoci Európskej únie takmer vo všetkých oblastiach verejnej politiky.
Federalizácia európskej riadiacej štruktúry, ktorá sa začala po prijatí Jednotného európskeho aktu, priniesla Maastrichtskou zmluvou rozhodujúci impulz. Všetky následné reformy zmlúv podľa Bojana Kovačevića viedli k postupnému presunu legislatívnych a kontrolných funkcií do Európskeho parlamentu, k posilneniu úlohy Európskej komisie a k zavedeniu väčších rozhodovacích právomocí v Rade EÚ. Výsledkom podľa jeho názoru sa tak stal objektívny fakt, že systém rozhodovania Európskej únie získal niektoré dôležité črty klasických federálnych štátov ako sú USA, Nemecko a Švajčiarsko.
Srbský politológ takisto vníma skutočnosť, že Európska únia, ktorá doteraz získala početné a dôležité federálne črty, je dnes v stave systematickej krízy. Preto sa domnieva, že odmietnutie časti občanov Európskej únie ratifikovať „Zmluvu o ústave pre Európu“ otvorene demonštrovalo ich sklamanie z povahy európskeho projektu. Po tomto otvorenom prejavení ich nedôvery, sa európsky integračný proces stal podľa jeho presvedčenia viac elitárskym ako kedykoľvek predtým. Dedukuje preto, že veľké verejné diskusie o politických a hospodárskych výzvach Európskej únie by pravdepodobne mali dezintegračné účinky. Kvôli tomu sa európski politici rozhodli viac vynechať spolurozhodovaniu účasť občanov Európskej únie za každú cenu.
Bojan Kovačević takisto pripomína, že tento zámer európskych politikov ďalej neumožňovať občanom Európskej únie zúčastňovať sa na tvorbe politik Európskej únie bol viditeľný, keď zakazovali bývalému gréckemu premiérovi Alexisovi Tsiprasovi vypísanie referenda. S eskaláciou problémov eurozóny sa podľa jeho názoru presunulo rozhodovacie centrum do rúk politicky a ekonomicky najsilnejších členských štátov zhromaždených v Európskej rade. Podľa tejto tendencie sa zníženie zložitosti tohto systému dosahuje nadmernou centralizáciou politickej moci, ku ktorej dochádza na úkor nastolenej európskej inštitucionálnej rovnováhy a rovnosti členských štátov Európskej únie.
Táto situácia preto podľa neho naznačuje, že jedným zo scenárov riešenia krízy Únie by mohlo byť, že európske elity rozhodnú prijať vedúce postavenie Nemecka, po ktorom by nasledovalo nadviazanie základných periférnych vzťahov medzi jej členskými štátmi.
Úlohou budúcich národno-vlasteneckých členov Európskeho parlamentu bude zastaviť tento federalizačný proces. Ak má Európska únia prežiť ako celok, musí sa prijať koncept spolupráce suverénnych štátov vo vybraných ekonomických, hospodárkach a sociálnych oblastiach. Zároveň musia definitívne poslať do minulosti utopistické predstavy akéhosi „európskeho superštátu“. Inej cesty niet.
Autor: Matej Mindár
