Ilustračné foto: SKsprávy cez pixabay
Stručný prehľad článku: Ako sa hovorí, ak máte iba kladivo, každý problém vyzerá ako klinec. Západ má Severoatlantickú alianciu ( NATO ), samozvanú „obrannú“ vojenskú alianciu – takže každá krajina, ktorá odmieta jej diktát, musí byť podľa definície útočnou vojenskou hrozbou.
To je jeden z dôvodov, prečo NATO na svojom summite v Madride vydalo nový dokument o „strategickej koncepcii“ , v ktorom po prvý raz deklaruje, že Čína predstavuje pre alianciu „systémovú výzvu“ spolu s primárnou „hrozbou“ zo strany Ruska .
Peking považuje toto nové označenie za rozhodujúci krok NATO na ceste k jeho vyhláseniu za „hrozbu“ – čo je odrazom eskalačného prístupu aliancie voči Moskve za posledné desaťročie. Vo svojom predchádzajúcom vyhlásení o misii, vydanom v roku 2010, NATO obhajovalo „skutočné strategické partnerstvo“ s Ruskom.
Podľa správy v New York Times by Čína bola minulý týždeň otvorene klasifikovaná ako „hrozba“, keby nebolo Nemecka a Francúzska . Trvali na tom, aby sa zmiernila nepriateľská terminológia, aby sa nepoškodilo ich obchodné a technologické prepojenie s Čínou.
Peking: Aliancia vyvoláva konfrontáciu
V reakcii na to Peking obvinil NATO zo „zlomyseľného útoku a pošpinenia“ a varoval , že aliancia „vyvoláva konfrontáciu“. Nie bezdôvodne sa Peking domnieva, že NATO sa vymykalo svojej sfére údajného „obranného“ záujmu: Severného Atlantiku.
NATO bolo založené po druhej svetovej vojne výslovne ako hrádzka proti sovietskej expanzii do západnej Európy. Následná studená vojna bola predovšetkým územným a ideologickým bojom o budúcnosť Európy so stále prítomnou vzájomnou hrozbou jadrového zničenia.
Ako by sa teda Peking mohol oprávnene čudovať, či Čína – na druhej strane zemegule – zapadá do historickej „obrannej“ misie NATO? Ako teraz čínske jednotky alebo rakety ohrozujú Európu alebo USA takým spôsobom, akým predtým neboli? Ako sú Američania alebo Európania zrazu vystavení hrozbe vojenského dobytia z Číny?
Vytváranie nepriateľov
Súčasná logika NATO znie asi takto: Ruská invázia na Ukrajinu vo februári je dôkazom toho, že Kremeľ má ambície obnoviť svoje bývalé sovietske impérium v Európe. Čína rastie vo svojej vojenskej sile a má podobné imperiálne plány voči konkurenčnému, odštiepeneckému štátu Taiwan, ako aj západným tichomorským ostrovom.
A keďže Peking a Moskva posilňujú svoje strategické väzby tvárou v tvár západnej opozícii, NATO musí predpokladať, že ich spoločným cieľom je zrútiť západnú civilizáciu.
Alebo ako hlásalo minulotýždňové vyhlásenie misie NATO : „Prehlbujúce sa strategické partnerstvo medzi Čínskou ľudovou republikou a Ruskou federáciou a ich vzájomne sa posilňujúce pokusy podkopať medzinárodný poriadok založený na pravidlách sú v rozpore s našimi hodnotami a záujmami.
Ale ak niekto podvracia „medzinárodný poriadok založený na pravidlách“, štandard, na ktorý sa Západ pravidelne odvoláva, no nikdy ho nedefinuje, vyzerá to tak, že je to samotné NATO – alebo USA ako ruka, ktorá drží kladivo NATO.
Takto to určite vyzerá v Pekingu. Čína vo svojej odpovedi argumentovala : „Tridsať rokov po skončení studenej vojny [NATO] ešte neopustilo svoje myslenie a prax vytvárania ‚nepriateľov‘… Je to NATO, kto spôsobuje problémy po celom svete.“
Čína má pravdu. Problém s byrokraciou – a NATO je najväčšou vojenskou byrokraciou na svete – je v tom, že rýchlo vyvinú prvoradý inštitucionálny záväzok zabezpečiť ich trvalú existenciu, ak nie expanziu. Byrokracia sa prirodzene stávajú mocnými loby za vlastnú sebazáchovu, aj keď už prežili svoju užitočnosť.
Ak neexistuje žiadna hrozba, pred ktorou by sa bolo možné „brániť“, potom musí byť vytvorená hrozba.
To môže znamenať jednu z dvoch vecí: buď vynájdenie imaginárnej hrozby, alebo vyprovokovanie samotnej hrozby, ktorú mala byrokracia odvrátiť alebo zmariť. Známky sú, že NATO – teraz zahŕňa 30 krajín – robí oboje.
Pamätajte, že NATO sa malo samo rozpustiť po páde Sovietskeho zväzu v roku 1991. Ale o tri desaťročia neskôr je väčšie a náročnejšie na zdroje ako kedykoľvek predtým.
Napriek všetkým radám a v rozpore so svojimi sľubmi NATO odmietlo udržiavať neutrálny „bezpečnostný nárazník“ medzi sebou a Ruskom. Namiesto toho sa rozširuje až k ruským hraniciam, vrátane kradmého vstupu na Ukrajinu, bránu, cez ktorú armády historicky napadli Rusko.
Útočná aliancia
Rusko nepochybne dokázalo, že je skutočnou hrozbou pre územnú celistvosť svojho suseda Ukrajiny , keď dobylo jeho východný región – domov veľkej etnickej ruskej komunity, o ktorej Kremeľ tvrdí, že ju chráni. Ale aj keď odmietneme opakované tvrdenie ruského prezidenta Vladimira Putina , že Moskva nemá väčšie ambície, značné straty ruskej armády naznačujú, že má mizivú nádej na rozšírenie svojho vojenského dosahu oveľa ďalej.
Aj keby Moskva dúfala, že svoju pozornosť obráti vedľa Poľska alebo pobaltských štátov alebo najnovších členov NATO zo Švédska a Fínska , takýto krok by jednoznačne ohrozil jadrovú konfrontáciu. To je možno dôvod, prečo západné publikum toľko počúva od svojich politikov a médií o Putinovi, že je nejaký vyšinutý megaloman .
Zdá sa, že tvrdenie o nekontrolovateľnom, oživenom ruskom imperializme nie je založené na žiadnej zjavnej realite.
Pre byrokratov NATO je to však veľmi efektívny spôsob, ako ospravedlniť rozšírenie svojich rozpočtov a moci , zatiaľ čo zbrojárske odvetvia, ktoré sa živia NATO a sú zakorenené v západných hlavných mestách, podstatne zvyšujú svoje zisky .
Dojem, že to mohol byť plán NATO na zaobchádzanie s Moskvou, len podčiarkuje spôsob, akým teraz zaobchádza s Čínou, s ešte menším odôvodnením. Čína nedávno nenapadla žiadne suverénne územia, na rozdiel od USA a ich spojencov, pričom jediné územie, ktoré by mohla ohroziť – Taiwan – je asi 12 000 kilometrov od pevniny USA a podobne veľká vzdialenosť od väčšiny Európy.
Argument, že ruská armáda môže poraziť Ukrajinu a potom obrátiť svoju pozornosť na Poľsko a Fínsko, sa prinajmenšom zhoduje s akousi geografickou možnosťou, akokoľvek vzdialenou. Ale predstava, že Čína môže napadnúť Taiwan a potom nasmerovať svoju vojenskú silu na Kaliforniu a Taliansko, je vo sfére absurdného klamu.
Nový postoj NATO voči Pekingu spochybňuje celú jeho charakteristiku ako „obrannej“ aliancie. Vyzerá to byť v ofenzíve.
Ruské červené čiary
NATO po prvý raz pozvalo na summit štyri štáty z ázijsko-pacifického regiónu: Austráliu, Japonsko, Nový Zéland a Južnú Kóreu.
Vytvorenie spojeneckej „ázijsko-pacifickej štvorky“ spojenej s NATO má nepochybne v úmysle naznačiť Pekingu paralely s postupným náborom východoeurópskych štátov NATO od konca 90. rokov 20. storočia, ktorý vyvrcholil jeho nedávnym flirtovaním s Ukrajinou a Gruzínskom, dlhotrvajúcimi červenými čiarami pre Rusko.
V konečnom dôsledku dvorenie NATO voči ruským susedom viedlo k útokom Moskvy najprv na Gruzínsko a potom na Ukrajinu, čo vhodne podporilo naratív o „ruskej hrozbe“. Mohlo by byť zámerom podobných pokrokov ako „Ázijsko-pacifická štvorka“ vyprovokovať Peking k agresívnejšiemu vojenskému postoju vo svojom vlastnom regióne, aby ospravedlnil expanziu NATO ďaleko za severný Atlantik, pričom si nárokuje celú zemeguľu ako svoj zadný dvor?
Už teraz sú toho jasné. V máji americký prezident Joe Biden prisľúbil, že USA – a tým aj NATO – prídu Taiwanu vojensky na pomoc , ak bude napadnutý. Peking považuje Taiwan, asi 200 kilometrov od svojho pobrežia, za čínske územie.
Podobne britská ministerka zahraničných vecí Liz Trussová minulý týždeň vyzvala krajiny NATO, aby dodali na Taiwan vyspelé zbrane, rovnako ako NATO vyzbrojovalo Ukrajinu, aby sa zabezpečilo , že ostrov bude mať „obranné schopnosti, ktoré potrebuje“.
Toto odráža rozprávanie NATO o jeho cieľoch na Ukrajine: že pumpuje zbrane na Ukrajinu, aby „bránila“ zvyšok Európy. Teraz sa NATO tiež stavia do pozície strážcu ázijsko-pacifického regiónu.
„Ekonomický nátlak“
Ale v skutočnosti to nie je len o konkurenčných vojenských hrozbách. Existuje ďalšia vrstva západného vlastného záujmu, ukrytá za tvrdeniami o „obrannej“ aliancii.
Niekoľko dní pred summitom NATO G7, skupina siedmich popredných priemyselných krajín, ktoré tvoria jadro NATO, oznámila svoj zámer získať 600 miliárd dolárov na investície v rozvojových krajinách.
Tento krok nebol poháňaný altruizmom. Západ je hlboko znepokojený rastúcim vplyvom Pekingu na svetovej scéne prostredníctvom svojej Iniciatívy Belt and Road Initiative v hodnote biliónov dolárov , ohlásenej v roku 2013.
Čína je agresívna, ale zatiaľ len v uplatňovaní mäkkej sily. V najbližších desaťročiach plánuje investovať do infraštruktúry desiatok rozvojových štátov. K iniciatíve sa doteraz prihlásilo viac ako 140 krajín.
Cieľom Číny je urobiť zo seba centrum globálnej siete nových infraštruktúrnych projektov – od diaľnic a prístavov až po pokročilé telekomunikácie – s cieľom posilniť svoje ekonomické obchodné spojenia s Afrikou, Blízkym východom, Ruskom a Európou.
Ak uspeje, Čína si zatlačí svoju ekonomickú dominanciu na celom svete – a to je to, čo skutočne znepokojuje Západ, najmä USA a ich vojenskú byrokraciu NATO. Označujú tento „ekonomický nátlak“.
Tento týždeň šéfovia FBI a MI5 – domácich spravodajských služieb USA a Spojeného kráľovstva – usporiadali bezprecedentnú spoločnú tlačovú konferenciu v Londýne, aby varovali, že Čína je „najväčšou dlhodobou hrozbou pre našu hospodársku a národnú bezpečnosť“. Zdôrazňujúc západné priority a dodali, že akýkoľvek útok na Taiwan by „predstavoval jedno z najstrašnejších prerušení obchodu, aké kedy svet videl“.
Jednostranná agresia
V ére studenej vojny sa Washington nebál len, či dokonca primárne, sovietskej vojenskej invázie. Jadrová doktrína vzájomne zaručeného zničenia znamenala, že ani jeden z nich nemal záujem o priamu konfrontáciu.
Namiesto toho každý z nich zaobchádzal s rozvojovými krajinami ako s pešiakmi v ekonomickej vojne o zdroje, ktoré sa majú vydrancovať, a trhy, ktoré treba kontrolovať. Každá strana sa pokúsila rozšíriť svoju takzvanú „sféru vplyvu“ na iné štáty a zabezpečiť si väčší kúsok bohatstva planéty, aby podporila svoju domácu ekonomiku a rozšírila svoj vojenský priemysel.
Rétorika Západu o studenej vojne zdôrazňovala ideologický boj medzi západnými slobodami a sovietskym autoritárstvom. Bez ohľadu na význam, ktorý sa tomuto rétorickému boju pripisuje, dôležitejším bojom pre každú stranu bolo dokazovanie iným štátom nadradenosť ekonomického modelu, ktorý vyrástol z ich ideológie.
Treba pripomenúť, že na začiatku studenej vojny boli komunistické strany lídrami pri víťazstve vo voľbách v niekoľkých európskych štátoch – niečo, čo bolo jasne zrejmé navrhovateľom zmluvy o NATO.
USA tak veľa investovali do zbraní – ich vojenský rozpočet dnes presahuje spoločné výdavky nasledujúcich deviatich krajín – práve preto, aby prinútili chudobnejšie národy do svojho tábora a potrestali tých, ktorí odmietli.
Táto úloha bola uľahčená po páde Sovietskeho zväzu. V unipolárnom svete musel Washington definovať, kto bude považovaný za priateľa, za akých podmienok a kto za nepriateľa.
NATO slúžilo predovšetkým ako alibi pre agresiu USA, pričom k jeho prevažne jednostrannému militarizmu pridalo šmrnc multilaterálnej legitimity.
Dlhové otroctvo
V skutočnosti „medzinárodný poriadok založený na pravidlách“ zahŕňa súbor ekonomických inštitúcií kontrolovaných Spojenými štátmi, ako je Svetová banka a Medzinárodný menový fond, ktoré v zúfalstve diktujú represívne podmienky čoraz rozhorčenejším chudobným krajinám – často bývalým kolóniám Západu o potrebe investícií. Väčšina z nich skončila v trvalom dlhovom otroctve .
Čína im ponúka alternatívu a hrozí, že postupne naruší ekonomickú dominanciu USA. Zjavná schopnosť Ruska prežiť ekonomické sankcie Západu, zatiaľ čo tieto sankcie sa odrazia na západných ekonomikách, podčiarkuje slabosť ekonomického prvenstva Washingtonu.
Všeobecnejšie povedané, Washington stráca kontrolu nad globálnym poriadkom. Konkurenčná skupina BRICS – Brazília, Rusko, India, Čína a Južná Afrika – sa pripravuje na expanziu a začlení Irán a Argentínu do svojho mocenského bloku. A Rusko aj Čína, prinútené k hlbšiemu spojenectvu nepriateľstvom NATO, sa snažia prevrátiť medzinárodný obchodný systém jeho oddelením od amerického dolára, ústredného piliera hegemónneho statusu Washingtonu.
Nedávno vydaný dokument „NATO 2030“ zdôrazňuje, že je dôležité, aby NATO zostalo „pripravené, silné a zjednotené na novú éru zvýšenej globálnej konkurencie“.
Minulotýždňová strategická vízia uvádzala hriechy Číny ako snahu „ovládať kľúčové technologické a priemyselné sektory, kritickú infraštruktúru a strategické materiály a dodávateľské reťazce“. Dodal, že Čína „využíva svoju ekonomickú páku na vytvorenie strategických závislostí a posilnenie svojho vplyvu“, ako keby to nebolo presne to, čo USA robili už desaťročia.
Najväčšie obavy Washingtonu spočívajú v tom, že keď jeho ekonomické svaly atrofujú, životne dôležité obchodné väzby Európy s Čínou a Ruskom posunú jej ekonomické záujmy – a nakoniec aj jej ideologickú lojalitu – skôr na východ, než aby zostali pevne v západnom tábore.
Otázka znie: ako ďaleko sú USA ochotné zájsť, aby to zastavili? Zatiaľ sa zdá, že je až príliš pripravená zatiahnuť NATO do vojenského pokračovania studenej vojny – a riskovať, že svet dotlačí až na pokraj jadrovej likvidácie.
Jonathan Cook
O autorovi: Jonathan Cook je autorom troch kníh o izraelsko-palestínskom konflikte a víťazom Špeciálnej ceny Marthy Gellhornovej za žurnalistiku. Jeho webovú stránku a blog nájdete na adrese: www.jonathan-cook.net
Pôvodným zdrojom tohto článku je Middle East Eye
Rafael Rafaj
Zdroj: SKspravy.sk https://skspravy.sk/svet/tym-ze-aliancia-urobila-z-ciny-nepriatela-ohrozuje-svetovy-mier/ © SKSPRAVY Všetky práva vyhradené Člen skupiny BossMedia
