Začiatok školského roka nie je chudobný na politické udalosti. Spolu s obvineniami lídra opozičného Progresívneho Slovenska Michala Šimečku, že jeho najbližšie rodinné a stranícke okolie sa malo nabaliť za posledné štyri roky na státisícových štátnych dotáciách, sa objavila správa o odchode dlhoročného predsedu SaS Richarda Sulíka z politiky. Časť pravicových voličov toto rozhodnutie neprijala s veľkou radosťou. Odchodom exministra hospodárstva sa slovenská pravicová scéna dostala do ešte väčšej programovej a personálnej krízy. Ekonomicky výkonnejšia časť obyvateľstva stratila svoje zastúpenie vo vysokej politike. SaS pod novým predsedom Branislavom Gröhlingom kapitulovala na svoj ekonomický program, ktorý bol v časoch najväčšej slávy jej základným genofondom. Z podnikateľsko-libertariánskej strany sa stala farma Progresívneho Slovenska. Namiesto ponúkania riešení ako zlepšiť ekonomiku Slovenska si osvojila účelovú kriminalizáciu koaličných oponentov. Jednoducho povedané z niekdajšej bašty pravice po SDKÚ-DS sa stalo politické panoptikum, ktoré bolo kedysi typické pre bývalé OĽaNO. Aj na základe týchto skutočností sa pravdepodobne Richard Sulík rozhodol vycúvať z vysokej politiky.
Náš krátky komentár k tejto téme by nebol úplný ak by sme nespomenuli aspoň dôležitú časť politickej kariéry Richarda Sulíka. Predtým ako sa stal prvýkrát poslancom Národnej rady SR pracoval ako poradca na ministerstve financií počas ministrovania Ivana Mikloša (SDKÚ-DS) a Jána Počiatka (SMER-SD). Bol tiež spoluautorom rovnej dane. Ako sa neskôr ukázalo jej výška bola výhodná najmä pre vysokopríjmové skupiny obyvateľstva. Pred voľbami 2010 sa ako čerstvý predseda SaS ostro vyhraňoval voči sociálno-demokratickej politike prvej vlády Roberta Fica. Ukazoval sa ako vhodná alternatíva pravicovej politiky vzhľadom k tomu, že SDKÚ-DS sa už v tom čase pasovalo s existenčnými problémami. Prispela k tomu najmä kauza Gorila, ktorá mapovala údajné korupčné správanie vládnych politikov počas druhej Dzurindovej vlády pri kontroverznom predaji strategických štátnych energetických podnikov do rúk cudzích štátov.
Po nástupe k moci sa v roku 2010 Richard Sulík stal novým predsedom Národnej rady SR. Ako sa neskôr ukázalo krehká a nejednotná väčšina vlády Ivety Radičovej (SDKÚ-DS) skončila ani nie po dvoch rokoch vládnutia. Prispel k tomu aj Richard Sulík. Nielenže dobrovoľne položil vlastnú vládu pod zámienku odmietnutia Eurvovalu a pomoci ekonomicky slabému Grécku, ale aj tajne rokoval s dnes usvedčeným kriminálnikom Mariánom Kočnerom o voľbe nového generálneho prokurátora. Okrem toho na svojej kandidátke dal priestor aj Igorovi Matovičovi, ktorý viac ako štrnásť rokov svojim správaním a zavádzaním krivý obraz slovenskej politiky. Už v tom čase sa netajil skutočnosťou, že ako ekonomicky zabezpečená osoba si vie predstaviť svoj politický dôchodok v ďalej Austrálii. Tento sen sa mu zdá sa konečne naplní. Za jeho odchodom z politiky môžu stáť aj podozrenia okolo medzinárodnej výstavy v Dubaji, na ktorú mal rezort hospodára pod jeho vedením neefektívne vynaložiť nemalé finančné prostriedky. Jeho slávny výrok „Poďme vypiť bar!“ zase hovorí o jeho skutočnej tvári bohatého človeka pre ktorého sú bežní ľudia len obyčajným údajom v excelovských tabuľkách.
Richard Sulík ostane navždy zapísaný ako politik s antisociálny cítením, ktorý so svojou jemne povedané tvrdou povahou dobrovoľne povalil tri vlády. Politika je vždy o kompromisoch. V prípade dlhoročného predsedu SaS však platilo pravidlo: „Ak nebude podľa mňa, nebude nič.“ Aj tento fakt je jedným z dôvodov ústupu tradičnej pravicovej politiky založenej na ekonomickom programe pre vyššie príjmové skupiny obyvateľstva.
Autor: Matej Mindár
Foto: Nový Čas
