Washingtonský samit sa niesol v duchu sedemdesiateho piateho výročia založenia NATO. Predstavitelia tridsiatich dvoch členských štátov sa dohodli na spoločnom dokumente, ktorého obsah v otázke potencionálneho členstva Ukrajiny zbudil vášne medzi slovenskými národno-vlasteneckými voličmi. Slovenská delegácia s prezidentom Petrom Pellegrinim a ministrami obrany a zahraničných vecí sa tak ocitla v nezávideniahodnej situácii. Nová hlava štátu jasným neodmietnutím dlhodobých snáh nášho východného suseda vstúpiť do Severoatlantickej aliancie sklamala časť svojho elektorátu. Je však jeho kritika voči bývalému predsedovi Hlasu-SD naozaj oprávnená? Čiastočne áno. Ak sa pozrieme na vystúpenia Petra Pellegriniho pred druhým kolom prezidentských volieb vo vzťahu k Ukrajine nájdeme určité rozdiely v porovnaní s jeho vyjadreniami vo Washingtone. To isté môžeme povedať aj o novej vláde. Premiér Robert Fico v období pred predčasnými parlamentnými voľbami veľmi ostrým slovníkom presne pomenoval skutočné príčiny rusko-ukrajinského konfliktu. Ruská federácia vidí problém v integrácii Ukrajiny do NATO. Ako hlavnú podmienku na ukončenie vojny požaduje jej vojenskú neutralitu. S programom čo najskoršieho ukončenia bojov vo východnej Európe bola postavená aj predvolebná kampaň v parlamentných a prezidentských voľbách. Týmto spôsobom sa súčasná politická reprezentácia ostro vymedzovala voči úctivým služobníkom Západu typu Jaroslava Naďa, Ivana Korčoka a Zuzany Čaputovej, ktorí dodnes podporujú čo najskorší vstup Ukrajiny do NATO a úplnú porážku Ruska.
Ak dáme bokom všetky emócie a pokojne analyzujeme všetky kroky a vyjadrenia prezidenta a vlády vo vzťahu k Ukrajine dospejeme k veľmi jasnému záveru. Predtým ako odpoviem na túto otázku musím povedať, že úlohou tohto komentára nie je v žiadnom prípade obhajoba krokov a vyjadrení novej hlavy štátu a súčasnej koalície vo vzťahu k Ukrajine. Naopak. Jeho snahou je objektívne pomenovať reálne fakty. Peter Pellegrini ani štvrtá vláda Roberta Fica nikdy nespochybnili zahraničnopolitickú orientáciu Slovenska. V porovnaní s ich predchodcami však stavajú svoje pôsobenie na koncepcii suverénnej zahraničnej politiky a politiky na štyri svetové strany. Namiesto umelého predlžovania vojny volajú po mierových rokovaniach.
Vráťme sa však k nedávno prijatému spoločnému washingtonskému dokumentu. To, že sa v ňom uvádza aj zmienka o možnom členstve Ukrajiny v Severoatlantickej aliancii, to ešte neznamená, že to tak aj reálne bude. Jej obsah, že náš východný sused môže vstúpiť do NATO iba ak bude spĺňať prísne podmienky a so súhlasom všetkých členských štátov, robí z tejto obyčajnej politickej deklarácie iba obyčajný zdrap papiera. Ako sme za dozvedeli z tlačovej konferencie Petra Pellegriniho aj Slovensko sa s týmto postupom úplne stotožňuje.
Nový prezident spoločne Jurajom Blanárom a Robertom Kaliňákom veľmi dobre vedia, že Ukrajina nikdy nebude súčasťou NATO. Po prvé Ruská federácia podmieňuje ukončenie vojny k návratu statusu Ukrajiny ako vojensky neutrálneho štátu. Skôr či neskôr nebude Západ dlhodobo schopný umelo predlžovať konflikt vo východnej Európe. Ukrajine budú nanútené tvrdé podmienky, ktoré bude musieť prijať. Po druhé Slovenská republika sa počas bývalých vlád stala neobranyschopnou. Bývalý minister obrany Jaroslav Naď odovzdal Ukrajine systém protivzdušnej obrany S-300 a stíhačky Mig-29. Ako štát sme sa stali doslova závislým na pomoci druhých. Ak chceme v budúcnosti vlastnými silami zabezpečovať našu obranyschopnosť, musíme byť „za dobré“ s našimi partnermi v NATO.
Národno-vlastenecký volič veľmi ťažko prijíma tieto nepríjemné skutočnosti. Vo viacerých veciach má aj pravdu. Oproti zvyšnej časti elektorátu si mnoho viac uvedomuje pravé príčiny konfliktu za našimi východnými hranicami. Za vojnu na Ukrajine je zodpovedné aj NATO. Pred týmto netreba zatvárať oči. Je preto jeho povinnosťou upozorňovať prezidenta a vládu, aby napĺňali svoje predvolebné sľuby ohľadom vytvorenia podmienok pre budúce mierové rokovania. Musí si však uvedomiť, že Slovensko ako malý päťmiliónový štát bez akejkoľvek protivzdušnej obrany a minimálnou politickou váhou vo svete, nedokáže zmeniť myslenie v najvyšších štruktúrach NATO a amerického establišmentu. Taká je bohužiaľ realita.
Autor: Matej Mindár
