Vstup Ivana Korčoka do straníckej politiky sa stáva realitou. Podľa informácií, ktoré priniesla redakcia Aktualít, neúspešný prezidentský kandidát toto rozhodnutie čoskoro oznámi slovenskej verejnosti. Očakávaný vstup do Progresívneho Slovenska iba potvrdí to, o čom kriticky zmýšľajúca väčšina Slovákov už dávno vedela. Ivan Korčok nikdy nebol nezávislým a občianskym kandidátom na pozíciu hlavy štátu. Pod formálnou pečiatkou politickej nestrannosti chcel presvedčiť ľahko ovplyvniteľných voličov, že on ako prezident „tejto krajiny“, bude obhajovať záujmy všetkých jej občanov. Nikto z členov jeho volebného štátu však nechcel prijať vtedajšiu politickú realitu. Proti ich plánom sa postavila „nevzdelaná a zmetená“ väčšina Slovákov, ktorá sa rozhodla pre Petra Pellegriniho. Z objektívnych faktorov sa nemohla nechať opiť mokrým rožkom zo strany Korčokových politických marketérov, ktorým v predných líniách v boji „proti mafii a diktatúre“ držali šíky „nezávislé“ médiá a „slušná a demokratická“ opozícia. Stále má v pamäti jeho neslávne známe pôsobenie v rezorte diplomacie v Matovičovej a Hegerovej vláde. Toľko k jeho neúspešným snahám byť hlavou štátu s jasne vymedzenou úlohou od domáceho a zahraničného euro-atlantického politického establišmentu.
Jeho očakávaný vstup do Progresívneho Slovenska nijako zásadne neprekreslí politickú mapu Slovenska. Po prvé voliči a podporovatelia súčasnej koalície tvrdo odmietajú nárast liberálneho progresivizmu a nekritického euro-atlantizmu namiereného voči suverenite národných štátov. Ak aj niektorá z koaličných strán sklame dôveru voličov, ich preskupenie prebehne vždy v rámci národno-konzervatívneho politického tábora. Nedá sa samozrejme vylúčiť, že niektorí jedinci z rôznych vnútorných dôvodov, môžu prebehnúť do progresívneho košiara. Je to však chvalabohu zanedbateľná menšina. To isté sa môže stať aj v opačnom prípade. Zopár stoviek liberálnych progresívcov si po čase môže začať odpovedať na otázku, či ich doterajšie vnímanie sveta, nie je v protiklade so zdravým sedliackym rozumom. Vráťme sa však k podstate veci. Druhým dôvodom prečo vstup Ivana Korčoka do straníckej politiky zásadným spôsobom nepresklí súčasné rozloženie politických síl na Slovensku aj fakt, že drvivá väčšina jeho voličov v prvom aj v druhom kole prezidentoch volieb, sú pevnými voličmi viacerých opozičných strán a hnutí. Jediná vec, ktorých všetkých spájala, bola nenávisť k Robertovi Ficovi, pre ktorých bol úspešný prezidentský kandidát Peter Pellegrini jeho človekom.
Čo ale môže do určitej miery ovplyvniť vstup Ivana Korčoka do Progresívneho Slovenska je posilnenie tohto hnutia na úkor SaS a Demokratov. Ak by aj progresívci pod jeho vedením vyhrali najbližšie parlamentné voľby, nedokázali by ale zložiť koalíciu. Oba spomenuté politické subjekty by zostali pod hranicou zvoliteľnosti. Na základe tohto predpokladu tak môžeme povedať, že avizovaný príchod Ivana Korčoka do straníckej politiky, prinesie súčasnej „demokratickej“ opozícii viac škody ako osohu. Napriek tomu by to mal byť určitý signál pre všetky koaličné strany, aby odvážnejšie začali napĺňať svoje predvolebné sľuby a prestali s vnútornými žabomyšími vojnami, ktoré nepriniesli pre spoločnosť nikdy nič dobré.
Autor: Matej Mindár
Foto: HN
