Zavŕšenie národno-emancipačného zápasu Slovákov za vlastnú štátnosť bolo späté aj prijatím Ústavy SR. Ako základný zákon budúceho samostatného štátu zabezpečil plynulý prechod od česko-slovenského federálneho ústavného systému na slovenský, ktorý uzrel svetlo sveta 1. januára 1993. Tento proces by ale nebol možný bez politického štátoprávneho programu Slovenského národného povstania, ktoré 29. augusta oslávilo svoje osemdesiate výročie. Vďaka slovenským politikom z protifašistickej koalície medzi ktorých patril aj budúci česko-slovenský prezident Gustáv Husák, mohli predstavitelia a podporovatelia takzvanej Pražskej jari vytvoriť na vtedajšom základe česko-slovenskú federáciu. Od 1. januára 1969 začali tvoriť vtedajšiu Československú socialistickú republiku Slovenská socialistická republika a Česká socialistická republika. Zákon o česko-slovenskej federácii ostal jediným zachovalým výdobytkom Pražskej jari po invázii vojsk Varšavskej zmluvy. Na tento malý detail sa dodnes zabúda. Treba povedať, že vo veľkej väčšine účelovo.
Dajme však tieto veci nateraz bokom. Vráťme sa k hlavnej téme. Prijatie Ústavy SR bolo možné práve na základe ústavnej novely z roku 1968, ktorá umožňovala národným republikám prijať vlastné ústavy. Táto možnosť sa naplno využila až po Nežnej revolúcii po júnových voľbách 1992, keď vtedajšie demokraticky zvolené politické sily rozhodli o ďalšom osude Slovenska. Vďaka Bohu za ich odvahu a odhodlanie budovať vlastný národný štát od úplných základov. Ak by v tom čase sa nenašiel žiadny odvážny slovenský politik, ktorý by sa nebál vytvoriť samostatnú Slovenskú republiku, dnes by sme sa ako národ nachádzali v rovnakom postavení ako Katalánci v Španielsku alebo Škóti vo Veľkej Británii. To je holý fakt.
Za prijatie Ústavy SR 1. septembra 1992 hlasovala ústavná väčšina 114 poslancov Slovenskej národnej rady z HZDS, SNS a SDĽ. Tomuto historickému momentu predchádzalo rozhodnutie tých istých zákonodarcov schválenie Deklarácie SNR o zvrchovanosti SR 17. júla 1992. V oboch prípadoch poslanci KDH a maďarských strán nepodporili tieto štátotvorné procesy. Predstaviteľov našej najväčšej národnostnej menšiny sa dá z časti pochopiť. Ako zástupcovia bývalého dominantného národa na našom území veľmi ťažko prijímali ako ich najsevernejšia časť niekdajšieho Veľkého Uhorska sa konečne dočkala svojho vlastného štátu. V prípade KDH sa iba ťažko dá prijať ich rozhodnutie. Zrejme príchodom mentálne nevyzretého a popleteného Františka Mikloška z rozpadajúceho sa VPN tesne pred júnovými voľbami 1992, sa toto hnutie stalo dezorientované.
Odkaz Dňa Ústavy SR nemožno hľadať iba v tom, že sa budúca samostatná Slovenská republika vydala demokratickou cestou. Ako národ slovenský sme sa v jej preambule prihlásili k politickému a kultúrnemu dedičstvu svojich predkov a na stáročné skúsenosti zo zápasov o národné bytie a vlastnú štátnosť. Na základe cyrilo-metodského duchovného dedičstva a historického odkazu Veľkej Moravy sme vychádzali z prirodzeného práva národov na sebaurčenie. Ako hrdý a moderný národ sme v samostatnej Slovenskej republiky zaručili rovnaké práva a povinnosti aj všetkým príslušníkom národnostných menšín a etnických skupín žijúcich na jej území. Škoda, že súčasná vláda pod zámienkou zlepšenia verejných financií zrušila Deň Ústavy SR ako deň pracovného pokoja. Snáď časom prehodnotí svoje rozhodnutie a vráti tomuto dňu dôstojné postavenie aké si naozaj zaslúži.
Autor: Matej Mindár
Foto: TASR
