Po prvom verejnom vystúpení premiéra Roberta Fica od atentátu v stredu 5. júna 2024 sa objavili rôzne komentáre k jeho obsahu. Nebudem hodnotiť neschopnosť opozície a niektorých médií prijať aspoň časť morálnej zodpovednosti za to, že po prvýkrát v histórii Slovenska, bol spáchaný politicky motivovaný atentát na demokraticky zvoleného ústavného činiteľa. Chvalabohu neúspešný. Ľudský život spolu so zdravým je najväčšia hodnota, ktorú nedokážu prekonať ani tie najväčšie materiálne statky. Pomyslenie, že niekto dokáže zabiť človeka pre jeho politický názor a presvedčenie, je fakt desivé.
Slová ťažkoraneného premiéra sú poučením pre nás všetkých. To, že v úvode odpustil páchateľovi Jurajovi Cintulovi a nebude proti nemu viesť žiadne právne kroky, považujem ako prvý krok k upokojeniu dlhodobo polarizovanej slovenskej spoločnosti. Týmto spôsobom de facto vyzval všetkých svojich politických odporcov k rovnakému kroku. Skutočnosť, že demokraticky zvolený štvornásobný predseda vlády a v prvom rade človek Robert Fico mohol prísť o život, by nejedného normálneho, empatického a rozumného človeka prinútilo zamyslieť sa nad sebou samým, či aj on svojim konaním nenesie diel morálnej spoluzodpovednosti za stav, ktorého sme dnes svedkami. Ak sa mnohých predstaviteľov našej opozície dotkli jeho slová o tom, že svojou nenávistnou politikou pomohli zradikalizovať atentátnika Juraja Cintulu, ich vnútorné svedomie nie je potom kompatibilné s láskou a porozumením.
Ak by sme sa chceli vžiť do myslí našich opozičných predstaviteľov, pochopili by sme, že túžba po moci, peniazoch a postavení, je u nich silnejšia ako pud sebazáchovy prítomný u každého človeka so základnou sociálnou inteligenciou. Pravda sa ťažko počúva. Keď boli spoločne so spriaznenými médiami a politickými mimovládkami financovanými zo zahraničia schopní politicky zneužiť dodnes nevyriešenú vraždu novinára Jána Kuciaka a jeho snúbenice a postaviť si na nej predvolebnú kampaň, sa potom asi nemôžeme čudovať, že slová premiéra Roberta Fica neprijali s porozumením.
Ak si poučenie z tejto situácie nedokážu zobrať konkrétni opoziční politici ako môžu potom zmeniť správanie ich nekritickí podporovatelia? Verme, že veľká časť slovenskej spoločnosti si uvedomuje závažnosť súčasnej situácie. Slovenská demokracia od roku 1989 zažila najväčšiu krízu. Ranu, ktorú spôsobil politicky motivovaný atentát na demokraticky zvoleného štvornásobného premiéra, sa bude dlhodobo zaceľovať.
Robert Fico bol potrestaný za svoj politický názor. Za pokusom o jeho úmrtie stál človek, ktorý podľahol nenávistnej politickej kampane opozície po prehratých parlamentných a prezidentských voľbách. Manipulácia slovenskej spoločnosti, že sa Slovensko víťazovom Smeru-SSD a jeho spojencov odkláňa od euroatlantickej orientácie a mení sa na totalitný štát, spôsobila u psychicky narušeného človeka motiváciu ukončiť život Roberta Fica. Bohužiaľ aj samotná Európska únia, konkrétne progresívno-liberálni politici, vytvárala falošný a pokrivený mediálny obraz o Slovensku ako o štáte narušujúceho základné demokratické princípy. K tomuto celému treba pripočítať aj aktivity niektorých našich slovenských europoslancov, ktorí v mene politického boja žalovali na svoj vlastný štát.
V závere svojho vystúpenia Robert Fico vyzval na upokojenie spoločnosti a návrat politického súboja na základe politických programov a poctivej demokratickej súťaži hodnôt a ideí. Inej cesty niet. Ak súčasná vládna koalícia nespraví nejakú veľkú politickú chybu, cesta Progresívneho Slovenska k moci bude eliminovaná. Do ešte väčšej politickej izolácie progresívcov posnuli aj slová nedávno zvoleného nového predsedu Hlasu-SD Matúša Šutaja Eštoka, ktorý s nimi odmietol akúkoľvek spoluprácu.
Autor: Matej Mindár
