Historik Martin Lacko v rozhovore pre Christianitas.sk: „Boh je zárukou, že existuje absolútna pravda“ (Prvá časť)

Ex pectore expecto rem. Taký malý pokus o latinskú zvukomaľbu. Ex pectore značí „zo srdca“, ex(s)pecto rem znamená „očakávam vec, predmet, podstatu, obsah…“ (benevole lector, doplň sem, ak chceš, všetkých sto plus jeden významov slova res…).

Tá eufonická latinská sekvencia má dokonca aj význam. Očakávam podstatu veci. A očakávam ju zo srdca. Lebo podstata niektorých vecí sa nedá pochopiť inak, než srdcom.

Znie to ako baroková floskula, ale robiť veci srdcom treba aj vo vede. Nie, neznamená to, že vedec musí rezignovať na exaktné, rigidné, prísne metodické postupy. Robiť vedu ex pectore znamená v prvom rade nestratiť nadšenie. A zmysel pre pravdu, ktorá má veľa šiat, ale len jednu tvár.

Náš dnešný respondent je večným hľadačom pravdy o dejinách a pravdy v dejinách. Nebojí sa plávať aj v nebezpečných vodách. Historik Martin Lacko.

***

Kúpeľ v bahne nenávisti a zloby pripravili médiá pre rodáka z kúpeľného miesta Piešťany, historika PhDr. Martina Lacka, PhD. (*1976). Absolvent Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave pôsobil od roku 2007 ako samostatný vedecko-výskumný pracovník v Ústave pamäti národa, odkiaľ ho v roku 2016 prepustili z ideologických dôvodov. Nasledujúce roky sa niesli v znamení súdnych ťahaníc. Tie v roku 2022 ukončila mimosúdna dohoda medzi Lackom a Ústavom pamäti národa. Martin Lacko je nezávislý a pronárodne zmýšľajúci historik, ktorý má na konte bohatú publikačnú, dokumentačnú a edičnú činnosť. Centrom jeho odborného záujmu sú dejiny Slovenska v 20. storočí a tradície slovenskej štátnosti, pričom sa nebráni ani marginalizovaným či tabuizovaným témam.

***

V škole nás učili, že spisovatelia sú svedomím národa. O historikoch to platí dvojnásobne. Historici vždy balansovali medzi svedomím a vedomím. Ako vnímate úlohu historika v spoločnosti?

Spisovateľ Sartre povedal, že nielen súčasnosť, ale aj minulosť sa dá meniť: historici nás o tom totiž neustále presviedčajú… Aj keď to vyznieva humorne, čosi na tom je.

Mám dojem, že dnes spisovatelia, ani historici svedomím národa nie sú. Koľkí z nich broja proti morálnym zvrhlostiam, čo sa na nás valia? Koľkí obhajujú dôstojnosť človeka? Zopár ich nájdeme. Aj väčšina historikov sa prispôsobuje dobe. Dajú prednosť kariére, pohodliu. Chcú mať pokoj od útokov médií či od židovskej obce, ktorá u nás výklad dejín pozorne sleduje.

Alebo sa spýtam inak: Koľko by sa dnes našlo takých, čo sa nechajú pre pravdu vyhodiť z práce, očierniť, pošpiniť médiami, prípadne aj vyšetrovať a zavrieť? Jeden český historik, Vilém Prečan, to kedysi napísal pekne: Práca historika je aj o jeho charaktere. No a výsledkom dnešného konformizmu je, že historici v spoločnosti nemajú váhu.

V rímskej mytológii bola Pravda (Veritas) matkou rovnako deifikovanej Cnosti (Virtus). Mnohí z nás si však myslia, že klamstvo je iba zle vysvetlená pravda, a naopak. Hranice medzi pravdou a lžou sa úmyselne stierajú. Čo môže spraviť historik, aby zabránil procesu relativizácie pravdy, alebo ho aspoň spomalil?

Tá rímska mytológia je výstižná. Pravda je nadradená (akejkoľvek) cnosti. Nemôžete byť cnostným bez pravdy. A čo môže spraviť historik? Môže niekedy zaujať stanovisko. No najmä sústrediť sa na to, čo je v náplni jeho práce: skúmať historické pramene, hovoriť, resp. písať, ako to bolo kedysi, poukazovať na paralely s minulosťou, varovať, vystríhať… A tak sa prihovárať súčasnej – ale aj budúcej – generácii. A zároveň splácať dlh voči generáciám našich predkov. Lebo to, čo máme, máme vďaka úsiliu a utrpeniu predošlých generácií.

Špecializujete sa na slovenské dejiny 20. storočia, tie boli a stále sú obeťou ideologických interpretácií. Ako by ste vysvetlili rozdiel medzi ideou a ideológiou?

Idea sa dá definovať azda ako myšlienka, ktorá nás vedie; ideológia zas ako prepracovaný systém, ktorý nás vydeľuje a možno až uzatvára.

Dejiny 20. storočia sú určite najproblematickejšie. Najmä preto, že rok 1945, víťazstvo USA a ZSSR, resp. síl, ideológií, ktoré stáli za týmito veľmocami, rozhodli o ďalšom smerovaní sveta. A rozhodujú podnes.

Víťazi vojny (a majitelia médií) nepripustia, aby sa nežiadúce fakty dostali medzi širšie vrstvy ľudí, aby sa slobodne diskutovalo, predkladali nepríjemné otázky. Určité otázky, spojené s vojnovým i povojnovým vývojom sú tabu, ako napr. zločiny víťazných mocností, tzv. osloboditeľov, otázky okolo holokaustu a pod. Výklady niektorých udalostí sa doslova dogmatizovali. Tam si už globálna moc a jej podriadené jednotlivé štátne moci zaviedli aj paragrafy, legislatívne zákazy, špeciálne policajné komandá a špeciálnych prokurátorov, ktorí ich riadia. Takže autor si dnes rozmyslí, či bude to a to publikovať, hovoriť, či bude riskovať „kriminál“.

Skrátka, vývoj „liberálnej demokracie“ pokročil až tak, že nepohodlní historici prídu o zamestnanie. Ba máme už aj politických väzňov, ktorí sedia práve kvôli interpretácii dejín druhej svetovej vojny.

Prenasledovaní sú aj zberatelia „nevhodných“ predmetov, militárií či literatúry. Poznám zberateľov, ktorým NAKA vybielila byt, zabavila zberateľské predmety z čias prvej SR, ktoré mali obrovskú hodnotu. Alebo filatelistu, ktorému zhabala sériu poštových známok s Dr. Tisom – vraj extrémistický materiál.

Starogrécky termín μέθοδος, z ktorého vzniklo aj slovenské slovo metóda,v sebe obsahuje oδός, čiže cestu (nebojme sa povedať – púť). Lenže tragédiou súčasnej vedy je, že si vyberá metódy, ktoré sa umelo maskujú za ciele. Metóda sa tvári ako cieľ, dôsledkom čoho je neschopnosť dôjsť k skutočnému cieľu… Aké ciele by ste chceli dosiahnuť ako historik?

Cieľom by malo byť asi to, aby sa k ľuďom dostali historické poznatky, ale aj to, aby sami začali uvažovať, hľadať pravdu, zaujímať sa. Aby nepodliehali tomu, čo počujú v médiách. A tiež, aby sa historická pamäť dôležitých udalostí, osobností, činov, uchovala pre budúce generácie. Rôznymi formami – publikáciami, knihami, filmami, ale aj hmotne, napr. pamätníkmi, pamätnými tabuľami a pod.

Osobne ma teší, že určité veci sa mi podarili aj v tomto smere: iniciovať odhalenia niekoľkých pamätných tabúľ u nás na Slovensku, či prispieť k obnove slovenských vojnových pamätníkov a cintorína v Ľvove a v Lipovci na Ukrajine.

Akým témam by ste sa ešte chceli venovať – a prečo?

Kedysi som sa zameriaval na prvú Slovenskú republiku, vojnové udalosti, dnes skôr na obdobie po roku 1945. Rok 1945 je totiž zlom dejín. Aj pre Slovákov.

Po päťročnom politickom a kultúrnom nadýchnutí národa prišli roky surového politického prenasledovania. Už v „SNP“ sa začalo s bezdôvodným odstreľovaním ľudí len na „revolučnom“ princípe: to je nepriateľ, ľudák, fašista, zmýšľa inak ako my, hovorí iným jazykom – odstreľme ho. A vraždilo sa beztrestne, ba za vraždy ste mohli získať odbojárske zásluhy.

S príchodom Sovietov prišlo zas odvliekanie do gulagov, vyháňanie Slovákov do exilu. Potom Slováci ako lacná pracovná sila pre české pohraničie – takto sme prišli o viac ako pol milióna duší. Potom ako novodobí otroci, mukli, do jáchymovských koncentrákov…

Pražská vláda bojovala proti apartheidu, podporovala dekolonizáciu, samourčovacie právo afrických národov, no v prípade Slovákov to isté právo neuznávala, ba jeho nositeľov prenasledovala.

Takže toto je jedna veľká téma aj do budúcnosti – zmapovať osudy týchto ľudí, v drvivej väčšine katolíckych martýrov. To nie je práca pre jedného človeka, ale pre výskumné tímy. Žiaľ, nebol a nie je o to politický záujem. Pritom martýri a ich utrpenie sú duchovným bohatstvom každého národa. Iné národy im stavajú sochy, u nás sú zabudnutí, ba očierňovaní. Veď si len zoberme, ako hulvátsky sa najvyšší politickí predstavitelia a médiá stavajú len k mučeníkom z prvej SR, z exilu, či z Bielej légie.

Tiež ma ako historika zaujíma otázka, ako je vôbec možné, že napriek toľkému prenasledovaniu vznikla druhá Slovenská republika. Ukazuje sa, že je to najmä zásluhou generácie martýrov z prvej SR a povojnového obdobia, ktorí tú ideu preniesli terorom, nepriazňou desaťročí. Dnešná SR však oceňuje skôr ľudí, ktorí pracovali a pracujú proti jej záujmom a existencii, než tých, ktorým vďačí za svoju existenciu. V tom sme skutočne svetovou raritou.

Aký je Váš názor na tzv. mikrohistóriu, ktorá si všíma konanie – prepáčte za výraz – „malého“, „jednoduchého“ človeka v dejinách?

Ešte nedávno, pred rokom 1989, to u nás nebola téma. Historici skúmali skôr veľké fenomény, epochy, vojny, revolúcie, robotnícke hnutie, významné udalosti a osobnosti. Po roku 1989 prišli na čas do módy zas regionálne dejiny, dejiny obcí a miest. Drobný človek, slovami Cígera-Hronského „človek-milión“, bol dlho zaujímavý iba ak pre niektorých spisovateľov. No dnes je to už inak. Aj on má svoje miesto na širokom plátne dejín, ak to mám povedať obrazne. A práve cez osudy obyčajných ľudí dnešní čitatelia ľahšie pochopia aj jednotlivé historické režimy.

Sám som pár knižných diel venoval práve životným osudom takýchto ľudí. Jedným z nich bola i moja stará mama – sedliačka, potom družstevníčka, no najmä hlboko veriaca a neuveriteľne pracovitá žena.

Potom som vyzdvihol aj osudy radových slovenských vojakov. Práve tu mám aj istý záväzok: viacerí pamätníci, kým ešte žili, mi poskytli svoje spomienky, preto ich chcem sprístupniť, a tak aj zachovať pre budúce generácie. Tým skôr, že ich mám len ja, nik iný. No ale či sa mi to všetko aj podarí, neviem. Človek, ak pracuje sám, nemôže toho veľa stihnúť. A ja ako historik na voľnej nohe si musím všetko zabezpečovať sám – od výskumu, cez rukopis, grafickú prípravu, korektúry, až po tlač a distribúciu.

Ste veriaci katolícky kresťan. Pomáha Vám viera v Boha vo Vašej vedeckej práci?

Určite. Veď to, že existuje Boh, je zárukou toho, že existuje aj absolútna pravda a že teda aj úsilie historika má nejaký zmysel.

Tiež je to garancia, že ľudský život, a teda aj dejiny, nie sú náhodné, ale sú súčasťou nejakého vyššieho plánu. Aj keď doň nevidíme, nechápeme. A tiež je to záruka, že Boh do dejín môže vstupovať – aj v situáciách, ktoré sa nám zdajú beznádejné.

***

Kocky sú hodené, alea iacta est (alebo aleae iactae sunt, ak sa vám to viac páči v pluráli). Existujú hráči, ktorí s týmito kockami dokážu hrať spravodlivú hru? V pokračovaní rozhovoru s Martinom Lackom budeme z kociek minulosti skladať mozaiku súčasnosti. Dotkneme sa viacerých neuralgických bodov dnešnej spoločnosti – oikofóbie a oikofílie (nenávisť verzus láska k vlasti, k domovu), problému kontinuálneho odkresťančovania, odnárodňovania, pseudoliberalizácie hodnôt, ale aj problematiky výučby dejepisu na základných a stredných školách.

The post Historik Martin Lacko v rozhovore pre Christianitas.sk: „Boh je zárukou, že existuje absolútna pravda“ (Prvá časť) first appeared on .