16.5.2026 (SITA.sk) – Máj – lásky čas. Aj takýto prívlastok má piaty mesiac roka, ktorý býva v súčasnosti preferovaný pri výbere termínu svadby. V minulosti bol ale považovaný za veľmi nešťastný pre jej organizovanie.
Máj – lásky čas. Aj takýto prívlastok má piaty mesiac roka, ktorý býva v súčasnosti preferovaný pri výbere termínu svadby. V minulosti bol ale považovaný za veľmi nešťastný pre jej organizovanie. To platilo ešte aj v 30. rokoch minulého storočia.
Ako vysvetlil etnológ Adam Benko z popradského pracoviska Krajského pamiatkového úradu Prešov, práve jarné a letné mesiace si vyžadovali najviac práce na poliach. Rovnako predstavoval máj starý pohanský mesiac, v ktorom pohania slávili svoje sviatky mŕtvych.
Kým odmietavý postoj k svadbám v máji v minulosti bol rovnaký, priebeh svadieb v jednotlivých lokalitách nielen na Slovensku, ale aj na Spiši, sa podľa etnológa Benka líšil. „To, čo mohlo byť v jednej dedine povinné, bolo v inej zakázané. Svadba bola plná lokálnych miestnych obyčajov, ich dodržiavanie bolo prísne strážené,“ zdôraznil.
Tradičnou farbou svadobných šiat nevesty bola podľa jeho slov v niektorých oblastiach ešte v druhej polovici 20. storočia zelená farba. „Ak nebola nevesta celá v zelenom, mala mať aspoň zelenú sukňu či doplnky v podobe zelených rastlín. Zelená symbolizovala čistotu a mladosť nevesty. Zlom nastal na konci 19. storočia, pod nátlakom mesta sa postupne začala presadzovať biela ako svadobná, či sviatočná,“ uviedol.
Najstaršia kúpno-predajná zmluva
Hoci v novodobej histórii sa svadba spája s romantickými predstavami, etnológ spod Tatier pripomína, že ide o najstaršiu kúpno-predajnú zmluvu. „V dávnej minulosti mal pojem „vydať sa“ dosť pejoratívny význam, pretože v zmysle tej kúpno-predajnej zmluvy mali rodičia ženícha povinnosť zaplatiť a rodičia nevesty povinnosť vydať ju. Samozrejme, ak muž na kúpu nemal peniaze, bežný bol aj únos. Keď ho žena prestala baviť, nasledovalo takzvané prepustenie zo služby, proti čomu Cirkev veľmi bojovala,“ ozrejmil.
Aj keď bol predaj neviest od 11. storočia zakázaný, pripomenul, že ešte v 17. a 18. storočí sa v rusínskych obciach na východnom Slovensku konali takzvané dievčenské jarmoky. „Pokiaľ však mladí, či obe rodiny nemali peniaze na honosnú svadbu, predstierali len únos nevesty. To sa zachovalo do súčasnosti v podobe zvyku na niektorých svadbách spočívajúcom v únose nevesty,“ vysvetlil.
Profesionálne dohadzovačky
Na lásku sa v minulosti nehľadelo, prvoradý bol majetok. „Kto mal šťastie, lásku si v manželskom zväzku aj neskôr našiel. No svadbou malo dôjsť predovšetkým k zväčšeniu majetku, uceleniu pozemkov. Nevestina matka preto veľmi nerada videla chudobného ženícha,“ opísal Benko.
Zlom nastal podľa jeho slov na konci 19. storočia, keď sa postupne začalo hľadieť aj na potreby mladých. Veľký podiel na svadbách však mali dlhodobo takzvané dohadzovačky.
„Dnes by sme mohli povedať, že ide o klebetnice, ktoré nemajú nič na robote, iba sedia za oknom. V minulosti to bolo doslova povolanie. Ženy – dohadzovačky sledovali kto a ako vyrastá, akú má povahu, a keď nadišiel vek na sobáš, snažili sa matke pomôcť vybrať správneho ženícha alebo správnu nevestu. Museli mať tiež perfektný prehľad o tom, kto a kde má roľu. Pokiaľ sa im to podarilo, teda svadba sa konala, dostali za to aj zaplatené,“ dodal etnológ.
Čím skôr, tým lepšie
Aj vek vydaja dievčat bol kedysi veľmi skorý. Ak sa im to nepodarilo do 24. roku života, boli už označované za staré dievky. V niektorých dedinách takto označovali už dvadsiatničky.
„Najlepší vek na vydaj bol okolo osemnástich rokov, ale bežné boli aj svadby šestnásťročných dievčat. Celé to bolo o výchove. Muž bol odmalička vedený k tomu, že si musí splniť vojenskú povinnosť a potom sa oženiť, zatiaľ čo dievčatá k tomu, že jedinou ich úlohou v živote je dobre sa vydať a založiť si rodinu. Čím skôr, tým lepšie,“ pripomenul Benko z pamiatkového úradu. Také bolo podľa jeho slov aj nastavenie spoločnosti. Žena v minulosti nemala veľmi na výber, narozdiel od mužov nemohla ísť nikam študovať, ani si budovať kariéru.
Žobrajúce nevesty i bankrotujúce rodiny
Svadba nikdy nebola lacná záležitosť a neraz dokonca samotné rodiny zruinovala. „My Slováci asi máme v povahe, či v génoch, predbiehať sa v pompéznosti,“ skonštatoval spišský etnológ. Keďže v stredoveku sa podľa jeho slov stávalo aj to, že rodičia nevesty či ženícha po svadbe treli biedu, znenie stredovekých artikul presne určovalo, koľko jedál sa smelo na svadbe podávať, i koľko hostí na nej mohlo byť.
„Mešťania museli dokladovať panstvu, že majú majetok na to, aby si mohli svadbu dovoliť. Ak si ju dovoliť nemohli, tak im ju zatrhli, respektíve upravili počet svadobníkov tak, aby sa nedostali do biedy či krachu,“ opísal ďalej. Raritou nebola ani nevesta, ktorá chodila po dedine pred svadbou „po žobraní“.
„Hoci to vyznieva istým spôsobom agresívne, bola to bežná vec. Pointa spočíva v tom, že často aj samotné nevesty chodili pred sobášom vyberať od susedov peniaze, teda takzvane po žobraní. Vždy však mohli vyberať len od susedov smerom hore ulicou, nikdy nie dole, pretože to mohlo priniesť nešťastie,“ vysvetlil Benko.
Desiatky ošklbaných husí
Svadba v minulosti bola zároveň pre ľudí na dedine veľkým priestorom pre oddych od bežných povinností, keďže trvala niekedy aj celý týždeň. „Bežný človek pracoval od pondelka do soboty. Svadba rovnako ponúkala priestor pre širšiu verejnosť do sýtosti sa najesť. Síce na úkor toho, že posvadobné mesiace i roky mohli byť chudobnejšie, na svadbe sa ale ukazovala najprepychovejšia časť života. Úplne bežné ešte v 20. i 30. rokoch 20. storočia boli aj dvojdňové či trojdňové svadby,“ pripomenul Benko. Štvrtok bol napríklad najčastejšie vyhradený pre prenášanie perín, ktoré si nevesta brala do svojho nového domova. Na nich sa pracovalo od jej detstva.
„Dobrá nevesta musela doniesť štyri „záhlavky“, teda vankúše, a rovnako štyri periny. Len na jeden vankúš boli potrebné dve kilá peria, na perinu šesť, čo predstavuje dokopy 32 kíl peria. Bežná húska má na sebe dvesto gramov peria. Na jedno kilo peria ste tak potrebovali päť možno až šesť husí, ktoré sa šklbali hlavne počas zimného obdobia,“ vypočítal etnológ. Mladomanželom sa do perín pridávali okrem peria z husí aj pierka z holubov, či symbolicky peniaze, ktoré tam dával starejší.
Koláč zafarbený farbou na stenu
Zaplatiť však bolo treba aj muzikantov či kuchárky, sála v minulosti väčšinou nebola potrebná. „Typickým zvykom ešte aj na začiatku 20. storočia bolo, že po sobáši sa svadobná družina rozdelila a každý sa išiel najesť domov. To znamená, nevesta k svojim, rodina ženícha k nemu. Stretli sa až znova večer v dome ženícha,“ opísal Benko. Samotné svadobné menu nebolo vôbec jednoduché.
„Jedno však máme dodnes spoločné, a to je slepačia polievka s dlhými rezancami. Sliepka bola považovaná za predstaviteľku plodnosti, dlhé rezance mali predstavovať dlhý život mladomanželov,“ ozrejmil. Na svadobnom stole nesmeli podľa jeho slov chýbať rovnako všetky druhy kaší, hrachová ani pšeničná, a v rusínskych obciach holúbky.
„Vrcholom hostiny bol kysnutý koláč radostník z klasickej bielej múky. Nemohol ho piecť každý, pretože išlo o obrovský koláč, ktorý mal často na výšku 60 centimetrov. V 20. storočí ho zdobili už aj krepovými kvetmi, medzi vojnou pridávali farbivo, a po vojne, keď ho bolo málo, do neho pridávali na ofarbenie aj farby určené na steny. Celá svadba sa končila práve vtedy, keď svadobná matka, teda matka ženícha, radostník rozkrojila, a každému z neho zabalila domov,“ dodal. To bolo znakom toho, že je časť rozísť sa do svojich domovov a vrátiť sa späť k prácam na poliach.
Viac k témam: Etnológ, Svadba, Tradície
Zdroj: SITA.sk – Svadby v máji ako nešťastie, žobrajúce nevesty a desiatky ošklbaných husí – VIDEO, FOTO © SITA Všetky práva vyhradené.
