Štátom sponzorovaná kultúra: Pre koho a za čie peniaze? Potrebujú ju kresťania?

Kresťania – dojná
krava s bičom nad hlavou?

Množiace sa kolízie medzi kresťanskou väčšinou obyvateľstva a predstaviteľmi kultúry nás stavajú pred otázku, do akej miery je štátom sponzorovaná a financovaná kultúra v záujme kresťanov, ktorí ju musia platiť a do akej miery je formou pohodlného prežívania pre tých, ktorí kresťanstvom pohŕdajú a nechávajú si za to od kresťanov platiť.

Sprostredkovateľom tohto nerovného vzťahu je vláda a štátna
byrokracia, ktoré  prerozdeľujú peniaze
odobraté občanom a dávajú ich na kultúru. V duchu hesiel o pluralizme,
liberalizme a sekularizme štátny aparát financuje často vulgárnu útočnú
protikresťanskú tvorbu, dovolávajúc sa svojej fiktívnej neutrality. Táto
neutralita však zázračne končí vtedy, akonáhle by sa kresťania pokúšali zo
štátnych zdrojov financovať kultúrnu tvorbu, ktorá by útočila v podobnom
duchu na ich oponentov. Vieme si predstaviť katolícku satirickú reláciu
o homosexuáloch či moslimoch, financovanú zo štátnych peňazí? Alebo
divadelné predstavenie? Spomeňme si len na medializované divadelné predstavenie,
pri ktorom bol umiestnený za sochu Panny Márie hákový kríž alebo posledné
extempore s latrínami na RTVS. Je predstaviteľné, aby kresťania podobným
spôsobom zobrazovali svojich náboženských a ideových protivníkov za štátne
peniaze? Naopak, tento štát ich bude prenasledovať, sankcionovať a zakazovať už
vtedy, ak sa pokúsia niečo také urobiť aj za peniaze vlastné.

Prípad stiahnutia obžaloby voči Michalovi Havranovi za
urážlivý článok o kňazovi Mariánovi Kuffovi hovorí jasne ako je nastavený meter;
aj keď v tomto prípade sa nejednalo o verejnoprávne médium. Vieme si
predstaviť, že by sa kresťania beztrestne vo svojom vplyvnom súkromnom médiu
vyjadrovali o nejakom náboženskom predstaviteľovi (židovskom, moslimskom
či hinduistickom) takýmto spôsobom?   

Bude zrejem načase sa zamyslieť, či kresťania vôbec chcú
prispievať na sekulárnu kultúru, ktorá ich uráža a spraviť z tejto
otázky politickú tému, ktorá by sa prípadne dala využiť vo volebnom boji. Bol
by to zaiste núdzový krok, ktorý by za normálnych okolností nebol nutný, ale
v súčasnej situácii, keď sa kultúra a jej financovanie stali doménou
úzkej elitárskej skupiny, je nutné nejakým spôsobom sa vyviazať z tejto
povinnosti, ktorá je v konečnom dôsledku pre kresťanov morálne neúnosná.

Bude bez dotácii
hroziť zánik kultúry?

Väčšina kresťanov sa pri zmienke o zrušení štátnych
dotácii na kultúru zaiste vydesí, či by potom nedošlo k zániku kultúry ako
takej. To však určite nehrozí.

V prvom rade si treba uvedomiť, že kresťanská komunita
je schopná si svoje kultúrne aktivity a tvorbu financovať sama. Jednak
preto lebo je dostatočne veľká a zároveň preto, že je ešte stále
dostatočne obetavá. Práve to sa nedá povedať o komunite liberálnej, ktorá
z dôvodu nadmerného egoizmu svojich členov potrebuje parazitovať na
kresťanskej väčšine. Bez kresťanských peňazí by to skrátka nezvládli. A pri
svojom často hedonistickom a nákladnom spôsobe života už vôbec nie.

Za určitých okolností by tento kvázi parazitický stav
kresťania boli ochotní tolerovať a aj ho tolerovali. Už len z toho
dôvodu, že nemajú čas sa zaoberať osobným životom každého dandyho a bohémskeho
flamendra, či každej ateliérovej levice, pretože kresťania predovšetkým živia
rodiny a vychovávajú deti. Čo, ako liberáli dobre vedia a preto sa
tomu vyhýbajú, zaberie veľa času. Ďalšou okolnosťou podmieňujúcou takúto toleranciu,
bola v dávnej minulosti aj skutočnosť, že umelci si žili svoje drobné
amorálne životné etudy a nestrkali nos do kresťanskej záhradky. Kresťania
si od nich z času na čas objednali nejaké umelecké diela pre svoje
potreby, zaplatili im a nad ich životom, pokiaľ boli ako umelci kvalitní,
prižmúrili oči.

Dnešná situácia je odlišná. Umelci sa v kultúrnej vojne
postavili väčšinovo na stranu sekulárnej protikresťanskej hystérie a keďže
sa štát (a samozrejme aj EÚ ako nad-štát) osvedčil ako ich spojenec, ktorý im pod
zákonom vyberá od kresťanov výpalné na kultúru, necítia umelci voči kresťanom
žiadne zábrany. Ich peniaze majú tak či tak a posmelení liberálnym tlakom
z Bruselu, trúfajú si nehatane útočiť na kresťanov.

Na druhej strane dnes majú aj kresťania istotu, že dotovaná
kultúra obsahuje  väčšinou rozmer
odporujúci kresťanskej morálke alebo dokonca na kresťanstvo priamo útočí. Preto
je viac ako pochybné, že by sa v tejto vaničke nachádzalo ešte nejaké
dieťa, ktoré by sa s ňou mohlo vyliať. Kultúra žila z dobrovoľných
zbierok a mecenášov celé tisícročia a podávala výkony o akých sa
dnešnej kultúre ani nesníva. Ale ak by aj po zrušení štátnych dotácii celá
súčasná liberálna kultúra zanikla, tak dejiny umenia neutrpia žiadnu významnú
stratu.

A umelci tiež od hladu nezomrú. Jednak preto, že budú
dotovaní z rôznych nadnárodných inštitúcií a zároveň preto, že ak sú
nadaní a kvalitní, tak budú dostávať ponuky na prácu. Len nesmú svojim
zákazníkom nadávať a posmievať sa im, to nemajú tí čo platia radi.

Kresťania platili nechcenú
kultúru už pred rokom 1989  

Väčšina dnes žijúcich Slovákov si pamätá už len režim,
v ktorom je kultúra položkou v štátnom rozpočte. Časy kočujúcich
hercov a maliarov potichu umierajúcich od hladu v podkrovnej
izbietke, poznáme len z filmov. Naopak, aj tí starší si pamätajú hlavne dobre
zabezpečených a štedro dotovaných umelcov komunistického režimu, ktorí sa
dnes väčšinou s rovnakou urputnosťou ako kedysi na poli socialistickej kultúry,
angažujú v liberálnej osvete.

Predstavitelia kultúry sa stali akýmsi symbolom kontinuity.
Tak ako v socialistických seriáloch budovali priehrady, či fabriky
a ťažko pracovali (samozrejme len pred kamerou), tak zase
v kapitalistických seriáloch podnikajú, odpadávajú od stresu pri biznise
a šoférujú veľké terénne autá, ktoré sa stali symbolom východoeurópskeho
zbohatlíka. Tvoria ďalej svoje inovatívne skulptúry a vizuálne artefakty,
skladajú svoje hudobné diela, obohacujú verejný priestor o architektonické
kreácie.

Oni predstavujú ten prvok stability, v rýchlo sa
meniacom svete ideológií. Vždy ochotní pridať sa ku strane pokroku
a víťazstva. Samozrejme, nie zadarmo. Niekto to musí zaplatiť.

Do roku 1989 platila akási nepísaná dohoda medzi režimom a
umelcami: okrem povinného socialistického balastu sa zo štátnych financií
dotovala aj kvalitná tvorba s nadčasovým obsahom. Adaptácie klasických
divadelných hier v bratislavských pondelkoch STV, pamätníky národným
nekomunistickým kultúrnym predstaviteľom, folklór a pod. Občan, donútený
komunistickým režimom financovať socialistické hlúposti, bol odškodnený aspoň
trochou kvalitnej kultúry, ktorá bola z pohľadu komunistov buď ideologicky
neutrálna, alebo bola umne prepašovaná súdruhom popod nos. Zo štátneho balíka
sa ušlo aj tým nepohodlným.

Skupinou, ktorá prichádzala za socializmu najviac skrátka
boli kresťania. Ako predstavitelia „ópia ľudu“ a temna najtemnejšieho mali
z balíka financií, ktorý išiel na socialistickú kultúru najmenší podiel.
Najväčší podiel zhrabli konformní pokrokoví umelci, ktorí sú rovnako pokrokoví
aj dnes. Na opravu kostolov sa väčšinou katolíci vyzbierali sami (zbierky,
ktoré sa ťahali roky si starší pamätajú) a socialistický štát potom
prišiel s tabuľkou: kultúrna pamiatka. O nejakých skutočne
kresťanských dielach v televízii či rozhlase nemôže byť ani reč. Ak niečo,
tak najviac ešte nejaká inscenácia o kňazovi – národnom buditeľovi,
ktorého dusil vysoký klérus a on sa celé noci trápil nad sociálnou
situáciou ľudu. To všetko napriek tomu, že kresťania tvorili za socializmu
drvivú väčšinu obyvateľstva. A platili. 

Po roku 1989 – ďalej platiť a “držať hubu”?

Zmenu režimu si v oblasti kultúry kresťania na
Slovensku spočiatku chybne vysvetlili dvojakým spôsobom: kompenzačne
a väčšinovo. Prvý spôsob počítal s tým, že keď im bolo doteraz
krivdené a ich kultúra potláčaná, tak im táto krivda bude kompenzovaná.
Druhý spôsob nazerania spočíval v demokratickej ilúzii o vláde väčšiny.
Tá mala zaistiť, že kultúra väčšiny bude dominantnou a ostatné budú len
tolerované. Táto bublina ilúzií však čoskoro spľasla.

Kultúrne elity, ktoré boli a sú na Slovensku, sa skladali vo
väčšine z voľnomyšlienkárov dopestovaných za socialistického režimu,
ktorých najvyšším možným ideálom bol ľavicovo liberálny socializmus
s ľudskou tvárou. Ich morálka a ideové obzory boli na hony vzdialené
od kresťanstva. Kultúrne elity kresťanskej proveniencie väčšinou emigrovali
v troch vlnách rokov 1945, 1948 a 1968, takže kresťania sa nemali po
roku 1989 v podstate o čo oprieť.

Liberálne a ľavicové kultúrne elity nemienili kresťanom
prenechať voľné pole a už vôbec nie stiahnuť sa do úzadia. Ich obľúbenou
mantrou sa stal v prvej polovici 90. rokov nárek nad hroziacou „čiernou
totalitou“. Paradoxne ľudia, ktorí sa podieľali 40 rokov na skutočnej totalite
a profitovali z nej, sa odrazu hlasne začali vymedzovať proti
fiktívnej totalite čiernej. Tvorili kompaktnú komunitu, ktorá spolu
s inými vrstvami starých štruktúr prešla kontinuálne do nového režimu
a podarilo sa jej uchovať liberálny a ľavicový charakter kultúry.

Paradoxne počas 30 rokov nového režimu zmizli aj tie prvky štátom dotovanej kultúry, ktoré do roku 1989 tvorili aspoň chabú, ale hojivú náplasť na kresťanskú dušu: adaptácie klasikov, artefakty realistického či aspoň ľudským bytostiam sa podobajúcemu umenia, dokumentovanie historických podôb kultúry. Zmenšujúci sa rozpočet na kultúru (nie však tak, aby sa dalo hovoriť o zanedbateľných peniazoch) sa využíval a využíva predovšetkým na sanáciu potrieb liberálnej kultúry. Omrvinky pre kresťanov, sú väčšinou smerované do liberálnych vôd kresťanskej kultúry, na podporu vnútorného rozkladu a presadenie modernistických prvkov do kresťanského prostredia. To samozrejme otvára diskusiu o tom, kde končí kresťanské umenie a začína nekresťanské, na ktorú tu však nie je priestor.

Každopádne, či už sa to bude štátnym orgánom páčiť alebo nie, je potrebné ukázať, že kresťania nie sú dojnou kravou, do ktorej si po dojení každý ešte rád kopne. Je jasné, že liberáli, podporovaní euro-byrokraciou sú odhodlaní presadiť liberálnu kultúru stoj čo stoj. Je na kresťanoch, aby im to aspoň sťažili a odopreli im svoju finančnú podporu.

Potom bude možno zaujímavé pozorovať ako sa liberálni milovníci slobody zrazu začnú dovolávať štátneho a úradného zásahu na nastolenie „poriadku“ voči kresťanom, ktorí sa zdráhajú platiť a požadujú zrušenie štátnych dotácií na kultúru. A to všetko v mene slobody.

The post Štátom sponzorovaná kultúra: Pre koho a za čie peniaze? Potrebujú ju kresťania? first appeared on .