Sv. Dominik, zakladateľ rádu

Ježiš Kristus sa stará o svoju sv. Cirkev každého času a posiela jej na pomoc horlivých a neohrozených apoštolských mužov, ktorí svojou stálou vierou, skvelými cnosťami a neúnavnou prácou mnohé zlá naprávajú. V dvanástom storočí, v ktorom počas križiackych vojen panovala veľká nákaza mravov v Európe a mnohé bludy sa započali šíriť, vyvolil si Boh sv. Dominika, aby svoje pozemské kráľovstvo svojou milosťou znovu oživil.

Životopisné údaje

Sv. Dominik narodil sa roku 1170 v kastílskej dedine Calaruega, v biskupstve Osma, v dnešnom Španielsku. Jeho otec sa volal Felix de Guzmán a pochádzal zo staroslávnej rodiny, ktorá ešte i dnes požíva v Španielsku veľkej cti. Jeho matka bola Anna Jana z Azy, ktorej Boh pred synovým narodením zjavil jeho budúcu slávu, keď sa jej prisnilo, že porodila psa, ktorý mal v ústach lúč a ním celý svet zapálil. Jeho slávny život neskôr vyjavil, čo mal tento hmlistý obraz znamenať.

Nábožní rodičia sa všemožne starali o výchovu Dominika a jeho bratov, Antonia a Mannesa, z ktorých prvý ako kňaz pri ošetrovaní chorých svoj svätý život dokonal; druhý vstúpil do bratovho rádu a na všetkých jeho apoštolských cestách ho nerozlučne sprevádzal. Keď sv. Dominik trochu odrástol, zverila starostlivá matka jeho opateru a výchovu svojmu bratovi, hlavnému kňazovi pri chráme v meste Gumiel d’Izan.

Zbožný a vysokoučený kňaz vychovával svojho ostrovtipného vnuka v každej cnosti a v základoch vedy; privykal a učil ho láske k Bohu a opravdivej zbožnosti, vzdelával jeho vnímavého ducha a citlivé srdce napomínaním, čítaním dobrých kníh a vlastným príkladom. A mladý Dominik bol takým nábožným a usilovným, že niekedy celé noci pri svojich knihách a na modlitbách trávieval.

Keď mal sv. Dominik štrnásť rokov, išiel na vysoké školy do Valencie, ktoré boli neskôr preložené do Salamanky. Tu počúval šesť rokov bohoslovecké vedy. Žil utiahnuto od hluku sveta len pre svoje vedy; usilovne čítaval Sv. písmo a spisy Sv. Otcov, spával na holej zemi a celé noci trávieval na modlitbách. V tom čase mu zomrela jeho cnostná a nábožná matka, ktorá mu vštepila do jeho útleho srdca veľkú úctu k Panne Márii a lásku k blížnym. Táto jeho láska sa objavila, keď nastal hlad – rozdal všetky svoje peniaze trpiacim, predal svoje náradie a rúcho a keď už nič nemal, dal i to posledné, čo mal, svoje obľúbené knihy.

V tom sa ešte knihy písali ručne, boli teda veľmi vzácne a drahé. Mnohí sa začudovali nad jeho rozhodnutím, ale sv. Dominik riekol: «Čo záleží na týchto mŕtvych pergamenoch, keď moji bratia hladom umierajú?» Jeho príklad potom nasledovali mnohí zámožní mešťania a nejeden núdzny bol tak od smrti zachránený. Jedna žena prosila sv. Dominika o almužnu, aby svojho brata z moslimského otroctva vyslobodila. Mladý študent riekol plačúcej žene:«Nemám ani zlato, ani striebro; nebuď však smutná, lebo ja môžem pracovať. Chod k Maurovi, ktorý zajal tvojho brata do otroctva a povedz mu, aby ma prijal namiesto tvojho brata.» Začudovaná žena veľmi ďakovala za túto veľkodušnú ponuku dvadsaťročnému mládencovi, ale jeho návrh neprijala.

Akonáhle sv. Dominik dokončil svoje štúdiá, bol vysvätený za kňaza. I mával verejné prednášky o Písme svätom a kázaval tak horlivo, že mnohí zatvrdnutí hriešnici sa obrátili. Biskup Don Diego zriadil roku 1198 v Osme kapitulu a povolal za jej kanonika sv. Dominika. A sluha Boží bol tu takým nábožným, že si o ňom ľud rozprával, ako ustavičným modlením vykľačal kolenami mramor v kostole. Najviac dojímalo jeho útle srdce nešťastie hriešnikov a núdznych, za ktorých sa neprestajne modlil. Päť rokov chodil po okolí, horlivo ohlasoval pokánie a obrátil mnohých hriešnikov a zblúdilcov.

Roku 1204 poslal kráľ Alfons IX. z Kastílie biskupa Osmy, Diega do Francúzska, aby požiadal pre jeho syna Ferdinanda o ruku kňažnú z Lusignanu. Biskup pojal Dominika so sebou na cestu. Keď prišli do languedockého kraja vo Francúzsku, tam práve albigenskí bludári, ktorí zapierali verejné Božie služby, sv. sviatosti, vzkriesenie a Očistec, mnohé nepokoje zapríčiňovali.

V meste Toulouse prenocoval sv. Dominik so svojím biskupom a zbadal, že i hostinský s celou svojou rodinou bol tomuto kacírstvu oddaný. Svätec nemal pokoja, kým srdečným dohovorom a jasnými dôvodmi nepriviedol celú rodinu späť do lona katolíckej Cirkvi. To bol počiatok veľkolepého pôsobenia, ktorému od toho času venoval svoj život.

Albigenskí boli vtedy najzúrivejšími nepriateľmi sv. Cirkvi. Podporovala ich aj francúzska šľachta, lebo videla svoj prospech v potláčaní duchovenstva. A posmelení bludári sa verejne posmievali Božím službám, rúcali chrámy, prenasledovali a zabíjali kňazov. Povstali i proti svetskej vláde, drancovali a pálili dediny a mestá. To videl sv. Dominik, a zatúžil po tom, že proti týmto zlostným bludárom povedie duchovný boj. Keď odbavili s biskupom svoje posolstvo, vrátili sa do Španielska. O krátky čas išiel sv. Dominik so svojím biskupom pre kniežaciu nevestu opäť do Francúzska. Kňažná bola mŕtva a celý francúzsky dvor držal smútok. Biskup Diego a sv. Dominik boli tak dojatí touto nestálosťou a márnosťou ľudského života, že svoj sprievod do Kastílie naspäť poslali a sami išli do Ríma k pápežovi, aby si u neho vyprosili dovolenie, žeby smeli albigenských obracať k pravej viere.

Pápež Inocent III. pochválil ich horlivosť a dovolil biskupovi Osmy, aby strávil vo Francúzsku dva roky a za ten čas aby kacírom pravé učenie Kristovo ohlasoval. Roku 1205 prišli biskup Diego so sv. Dominikom peši, bez peňazí a sluhov, ako ozajstní apoštolovia do mesta Montpellier a začali vo svojej chudobe, sebazapieraní a pokore pracovať na obrátení kacírov, ktorí katolíckemu kňažstvu bohatstvo a rozkoše vytýkali. Kacíri im tvrdohlavo kládli odpor a pustošili kraje, kým ich kráľ Filip August pri Berry neporazil, kde ich okolo 10.000 padlo. Sv. Dominik ohlasoval neúnavne slovo Božie, a v meste Montreal sa mu podarilo obrátiť 150 kacírov. Často siahali na jeho život; ale Boh chránil svojho horlivého sluhu.

Raz najali dvoch vrahov, aby sv. Dominika zabili. Svätý sa zachránil. Kacíri sa ho pýtali, čo by bol urobil, keby bol padol do rúk vrahov. On riekol: «BoI by som za to ďakoval Bohu a prosil Ho, aby nechal kvapkať moju krv a moje údy jeden za druhým sekať, aby som viac trpel a tým svoju korunu ešte viac okrášlil. Ale ja som si ešte nezaslúžil mučenícku korunu.»

Chudobná žena riekla raz sv. Dominikovi, že len pre chudobu sa pridŕža bludu albigenských. Svätý jej nemohol pomôcť a veľmi žialil nad poblúdením jej duše, chcel sa predať za otroka, aby ju tak oslobodil z kacírskeho otroctva. A bol by sa pre jej spasenie otrokom stal, keby jej Boh nebol inak pomohol. – Raz býval u jednej šľachtickej rodiny, ktorá patrila k bludárom. Keď matka a dcéra videli, že ich hosť za ten čas, čo u nich býval, nič inšie nepožíval len chlieb a vodu a spával na holej zemi, pohla ich obe táto jeho evanjelická chudoba k tomu, že sa zriekli bludu a stali sa pravoveriacimi. Často sa mnohé dni dohadoval v nakazených miestach s kacírskymi vodcami, ktorí mu raz riekli, keď sa hádal s ich vodcom: «Nie slovo, ale skutok nech rozhodne! Obaja hoďte svoje spisy do ohňa. Koho spis nezhorí, ten bude naším učiteľom pravdy.»

Hodili spis kacírov do ohňa a ten hneď zhorel. Potom tri razy hodili Dominikov spis do plameňov, no ten plamene nepoškodili. Títo kacíri však boli v blude takí zarytí, že sa neobrátili a len jeden z nich sa navrátil do lona sv. Cirkvi a oznámil tento zázrak svetu. A 500 bludárov sa obrátilo.

Biskup Diego de Acebo vrátil sa do Osmy a cisterciáni prestali ohlasovať sv. vieru medzi kacírmi. Riadenie misie medzi albigénskymi prevzal sv. Dominik a pokračoval v nej láskavo, pokorne a vytrvalo so svojimi ôsmimi druhmi.

Kacírsky gróf z Toulouse dal zavraždiť jeho druha a pápežského legáta Pedra Castelnuovu, čo katolíkov rozhnevalo a gróf z Montfortu napadol dňa 12. septembra 1213 zúrivých kacírov a porazil ich v krvavej bitke úplne. Sv. Dominik sa modlil za poblúdených, a ďalej pracoval. Keď videl, že bludári kazia najmä mladé ženy, založil v Prouille kláštor pre mníšky, v ktorom boli vychovávané dcéry chudobných šľachticov.

Keď videl, že Boh požehnáva jeho prácu a jeho druhovia pochopili svoju úlohu, rozhodol sa, že založí kazateľský rád. Šestnásť druhov, ktorí sa k nemu pripojili, ho utvrdilo v tomto predsavzatí. Za stanovy rádu vzal prijal predpisy sv. Augustín ustanovené pre svätý spoločenský život a pridal k nim ešte niektoré pravidlá sv. Norberta. A tak predpísal svojim učeníkom popri cvičení sa v pokání a v pôstoch najväčšiu mlčanlivosť a opovrhovanie každým majetkom, a pripravoval ich za učiteľov sv. evanjelia, aby šírili slovom i príkladom kráľovstvo Božie medzi ľudom. Biskup Foulques z Toulouse, ako aj ďalší biskupi v Languedocu a Provence, sv. Dominika v tomto svätom podujatí podporovali. Pápež Honorius III. potvrdil roku 1216 jeho kazateľský rád a prvý dominikánky kláštor vystavali v Toulouse biskup Foulques a gróf z Montfortu. Zanedlho rozposlal svojich učeníkov do Španielska, Portugalska, Itálie, Nemecka, Uhorska a Poľska, aby aj tam pozakladali dominikánske kláštory.

Roku 1217 išiel sv. Dominik do Ríma, kde pápež Honorius III. daroval jeho rádu chrám sv. Sixta. Jedného dňa sa sv. Dominik modlil chráme sv. Petra a Pavla a mal tam videnie. Videl na nebi Spasiteľa, akoby rozhnevaný tri kopije na zem hádzať chcel. Pred Neho predstúpila Panna Mária a priviedla k Nemu dvoch mužov, skrze ktorých kázanie a bohumilé účinkovanie mal napraviť sa skazený svet a odvrátiť Boží hnev. V jednom z nich poznal sv. Dominik seba, druhý mu bol neznámy. Na druhý deň uzrel sv. Dominik v kostole muža, ktorý bol podobný tomu druhému. Hneď pristúpil k nemu a zvolal: «Ty si môj druh; budeme spolu bojovať za Božiu vec!» A porozprával mu, čo videl v noci. Bol to sv. František z Assisi, ktorý bol tiež od Boha povolaný, aby založil svoj bohumilý rád. Sv. Otec Honorius vymenoval sv. Dominika za učiteľa bohoslovectva po svojom boku, pod menom «magister sacri palatii», úrad tento prv nebol. A sv. Dominik viedol svoj úrad horlivo.

Vyučoval pápežských sluhov v sv. náboženstve, kňazom prednášal bohoslovectvo, v chráme sv. Petra ohlasoval Božie slovo a láskavo karhal nemravníkov. Veľké množstvo ľudu sa zhromažďovalo na jeho horlivé kázne. Jedna matka, keď sa navrátila sa z jeho kázne domov, našla svoje nemluvniatko v kolíske mŕtve. Vzala ho na ruky a s plačom ho položila v chráme sv. Sixta k nohám sv. Dominika. Svätec, pohnutý jej žiaľom, modlil sa skrúšene nad zomrelým nemluvniatkom. A keď ho požehnal sv. krížom, dieťa ožilo. Ľud ho začal zvelebovať a svätý sa stal ešte pokornejším. Z Ríma odišiel do Francúzska a Španielska, kde ponavštevoval kláštory svojho rádu. Ku koncu leta roku 1219 prišiel do Bologne, kde trávil potom najviac času a takmer denne ohlasoval slovo Božie. Keď raz zišiel z kazateľnice, pýtali sa ho, z ktorej knihy tú kázeň čerpal. Z «knihy lásky», odpovedal on. Lásku odporúčal i svojim učeníkom ako najlepší prostriedok, aby dobre kázali.

Pred svojou kázňou čítaval najradšej sv. Evanjelia a listy sv. Pavla. Keď bol oslovený, obrátil reč vždy na niečo vzdelávateľné. Keď cestoval, hovorieval často svojim druhom: «Iďte trochu napred, i nechajte ma myslieť na Pána.» Dominikán Jordanus, ktorý sa s ním často stretával, píše: «Ráno venoval veselej mysli, slzy zanechal na večer, deň obetoval blížnemu, noc Bohu.»

Vo svojej vlasti založil prvý svoj kláštor v meste Seville. Roku 1220 zvolal sv. Dominik prvé všeobecné zhromaždenie svojich bratov. Keď videl zhromaždených, padol pred nimi na kolená, a pokorne vyznal, že je vlažným človekom a prosil ich, aby mu dovolili poďakovať sa za úrad najvyššieho správcu rádu. Žiaden z bratov však nechcel jeho žiadosť vyplniť; i prosil ich horlivo, aby žili vo všetkých kláštoroch úplne v chudobe a jedine v Boha svoju dôveru vkladali. Keď sv. František z Assisi prišiel do Bologne, obdivoval chudobu učeníkov sv. Dominika a strávil u neho niekoľko dní.

Roku 1221 zvolal sv. Dominik druhé zhromaždenie členov rádu do Bologne. Jeho rád bol rozdelený už na osem provincií, ktoré tvorilo šesťdesiat kláštorov. Jeho bratia zašli už aj do Maroka v Afrike, do Švédska, Nórska a Írska. Často musel vysielať mladých mníchov do ďalekých krajín a zveroval im ťažký a veľký úrad. A keď oni poukazovali na svoje malé schopnosti, riekol: «Iďte, buďte všemožne užitočnými, napomínajte každého k pokániu; horlivo, ale láskavo karhajte hriešnikov: Boh požehná vašu prácu a nebude vám nič chýbať.» A oni išli v mene Božom do práce a stali sa cnostnými mníchmi, učenými bohoslovcami a apoštolskými kazateľmi. Sv. Dominik svietil svojím svätým a pokorným životom na cestu svojim učeníkom. Hoci bol láskavý a zhovievavý voči každému, dozeral prísne na kláštorný poriadok. Celé dni a noci prebýval v kostole, kde sa klaňal Najsvätejšej sviatosti oltárnej. On zaviedol i modlitbu sv. ruženca.

Keď sv. Dominik videl, že je jeho rád rozšírený a upevnený, zamýšľal, že pôjde do Uhorska, aby tu pohanským Kumánom hlásal slovo Božie; avšak Boh s ním naložil inak. Keď raz pešky cestoval z Milána do Bologne, rozhorúčený vstúpil do kostola a celú noc sa tam modlil. Ráno ho zachvátila prudká zimnica, ktorá ho položila na smrteľné lôžko. Vyspovedal sa z celého svojho života a prijal sv. sviatosti zomierajúcich s veselou mysľou. Zarmúteným bratom riekol:

«Zanechávam vám svoje dedičstvo: lásku, pokoru a chudobu. Kto túto pozostalosť prijme, ten bude mojím spoludedičom pri delení kráľovstva nebeského. Môj odchod od vás, drahí bratia, nech vás nezarmucuje. Tam, kam teraz odchádzam, budem vám užitočnejší, než tu na zemi.» Bratia sa modlili: «Príďte na pomoc, anjeli Boží, vezmite jeho dušu a zaneste ju pred tvár Božiu!» Pri tých slovách sv. Dominik tíško usnul v Pánu na poludnie 6. augusta 1221, v 51. roku svojho požehnaného života. O dvanásť rokov neskôr bolo jeho telo prenesené do kostola a tam položené. Pápež Gregor IX. vyhlásil Dominika roku 1234 za svätého, keď sa mnohé divy stali pri jeho hrobe, a ustanovil sláviť jeho pamiatku dňa 4. augusta.

Sv. Dominik sa vyobrazuje v rúchu dominikánov, pri nohách jeho pes s lúčom v ústach.

Poučenie

Keď krstili sv. Dominika, uzrela jedna nábožná žena na jeho čele žiariacu hviezdu. Boh ukázal týmto znamením, že svätý sa stane hviezdou, ktorá osvieti celú Cirkev. A sv. Dominik svietil už v útlej mladosti nábožnosťou a láskou ku kajúcnosti. Neskôr osvecoval celú zem ohňom Božej lásky skrze svoje horlivé kázne a najmä založením svojho kazateľského rádu. I dnes pôsobí ohlasovanie slova Božieho veľmi blahonosne vo sv. Cirkvi, ako skrze jeho učeníkov, tak skrze iných kazateľov. Keď za našich čias rozsievané semeno Božieho slova prináša málo ovocia a v srdciach ľudských požehnane nepôsobí, kto je na príčine? Slovo Božie dozaista nie; veď je ono to isté, ktoré sv. Peter ohlasoval a ktorým raz tritisíc ľudí obrátil. Ani kazatelia nie sú toho príčinou, lebo moc slova Božieho nezávisí od hodnosti alebo kazateľovej nehodnosti. Pôda, na ktorú padá zrno sv. evanjelia, je jediná, ktorá úrode semena prekáža.

Kresťan, sám sebe pripisuj, keď semeno slova Božieho nedonáša ti úžitok. Nemáš silnú živú vieru, nemáš horúcu lásku: tvoje mravy by boli celkom iné! Nerád počúvaš slovo Božie a keď ho počúvaš, neberieš si ho k srdcu, neriadiš sa v živote podľa neho. Keď počuješ kázeň, rozjímaj o nej prv, než ideš po svojej obyčajnej práci a zamestnaní. Kazateľ je posol, ktorý ti slovo Božie ohlasuje. Nerozmýšľaj, či kazateľ vládne príjemným hlasom, či vládne krásou reči a obrazov; jeho slová sú Božím rozkazom a to dostačuje, aby si bol poslušný.

Navštevuj ochotne a usilovne chrám Boží, kde sa hlása slovo Božie; i mysli si, že je to snáď posledná milosť, ktorú ti Boh preukazuje, aby ťa na cestu cnosti napravil. Slovo Božie je to tajomné semeno, o ktorom Ježiš Kristus vo sv. Evanjeliu hovorí. Daj pozor, aby tvoje srdce nebolo tou cestou vo sv. Evanjeliu, na ktorej dobré semeno ľudskými náruživosťami býva pošliapané. Daj pozor, aby tvoje srdce nebolo tvrdou skalou, v ktorej by dobré semeno malo vyschnúť. Daj pozor, aby tvoje srdce nebolo tŕním, v ktorom by bolo dobré semeno udusené rozkošami. Srdce tvoje nech je dobrou pôdou, v ktorej semeno Božieho slova rýchlo sa ujme, raste, dozreje a stonásobný úžitok donáša. Sv. Lukáš píše (11): «Blahoslavení sú tí, ktorí slovo Božie počúvajú a zachovávajú.»

Modlitba

Ó, Bože, ktorý si Svoju Cirkev skrze zásluhy a učenie Svojho sv. vyznávača Dominika novým rádom ozdobiť ráčil: popraj nám, aby na jeho príhovor nikdy jej nechýbala časná pomoc a ona vždy novým duchovným zveľadením sa šírila. Skrze Ježiša Krista, Syna Tvojho, Pána nášho. Amen.

The post Sv. Dominik, zakladateľ rádu first appeared on .